Konflikt slobody prejavu a ochrany osobnostných práv osôb verejného záujmu v rozhodovacej praxi súdov

Freedom of expression is protected by Article 10 of the European convention of human rights and also by Article 26 of the Constitution of Slovak Republic. The Constitution, as well as the Convention, set limits upon which freedom of expression can be restricted. However, journalists and mass media has a privileged position from these restrictions, especially when reporting matters of public interest. Journalists have a social obligation to provide information and ideas on all matters of public interest and the public is entitled to receive such information. Journalists are even allowed to use some degree of exaggeration and provocation. In Slovakia we can observe that public persons, for example politicians or judges, take action against the media for alleged damage to their reputation and honour by publication of false information, unreasonable criticism or even the publication of their cartoons. Slovakian courts often decide in favour of public figures and media have to pay these persons high financial compensations. In this article the author examines approach of Slovakian courts in comparison with decisions of Constitutional court of Slovak Republic, Czech Republic and the European court of human rights.

Ochrana slobody prejavu, stanovenie jej limitov a zároveň hodnotenie nutnosti či oprávnenosti týchto limitov sú problémy, ktoré sú vo verejnosti, a to nielen odbornej, čoraz viac diskutované, predovšetkým s ohľadom na celý rad prípadov, keď sa v médiách téma porušovania slobody prejavu niekoľkokrát otvorila, či už išlo o prípady trestných stíhaní za verbálne trestné činy, alebo prípady civilných sporov na ochranu osobnosti, v ktorých súdy priznávali vysoké čiastky ako náhradu za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnostných práv dotknutých osôb.

Význam médií v demokratickej spoločnosti je nespochybniteľný. Médiá zohrávajú významnú úlohu v realizácii ústavného práva občanov na informácie. Zároveň sú akousi "predĺženou rukou" občana pri kontrole moci a správy verejných vecí. Nemôžeme opomenúť ani významnú úlohu médií v oblasti odhaľovania korupcie a boja proti korupcii.¹⁾

V histórii Slovenskej republiky sme sa stretli s úsilím politikov o zastrašenie médií a obmedzenie slobody prejavu prostredníctvom trestnoprávnych sankcií. Novelami Trestného zákona (zákona č. 140/1961 Zb., ďalej len "TZ?) z r. 2002 a r. 2003 boli do TZ inkorporované nové trestné činy obmedzujúce slobodou prejavu.²⁾ Ústavný súd na základe návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky rozhodol o pozastavení účinnosti § 102 a § 103 TZ, pretože dospel k záveru, že ich ďalším uplatňovaním môže dôjsť k ohrozeniu slobody prejavu tvoriacej súčasť ústavnej úpravy základných práv a slobôdpodľa čl. 26 Ústavy a čl. 17 Listiny základných práv a slobôd, ako aj medzinárodnoprávnejúpravy podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd ale nevyhovel žiadosti o pozastavenie účinnosti § 156 ods. 3 Trestného zákona, pretože možnosť ohrozenia slobody prejavu, ktorá by sa v danej etape konania opierala o pochybnosti o jeho nesúlade s Ústavou a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nezistil. Pri svojom rozhodovaní vychádzal predovšetkým zo zistenia, že ochranu tých hodnôt verejného záujmu (vrátane práv a slobôd iných), ktoré je potrebné rešpektovať aj pri výkone práva na slobodu prejavu, je možné zabezpečovať aj trestným zákonodarstvom. Nakoľko dňa 1. septembra 2002 bol trestný zákon novelizovaný zákonom č. 421/2002 Z. z, ktorý z Trestného zákona vypustil ustanovenia § 102 vrátane nadpisu a § 103, vzhľadomna skutočnosť, že preskúmavaný predpis v označenej časti stratil platnosť, Ústavný súd konanie o súlade § 102 a § 103 TZ uznesením zastavil. Rovnaký osud o rok neskôr postiholaj 156 ods. 3 TZ, ktorý bol novelizáciou TZ zákonom č. 171/2003 Z.z. vypustený a Ústavný súd uznesením v tomto bode taktiež konanie zastavil.³⁾

Práve u nás na Slovensku je veľmi častým javom, že osoby verejného záujmu, predovšetkým verejní činitelia (najmä politici, sudcovia a iní vysoko postavení štátni funkcionári), podávajú žaloby o ochranu osobnosti proti médiám z dôvodu neoprávneného zásahu do ich dobrej povesti, osobnej cti, dobrého mena a iných čiastkových práv tvoriacich jednotné osobnostné právo človeka.

Z hľadiska prameňov práva najvyššej právnej sily je právo na slobodu prejavu zakotvené v čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej "Dohovor"). V zmysle čl. 10 ods. 1 Dohovoru:

Právo na slobodu prejavu však nemá výlučný charakter. Dohovor v čl. 10 ods. 2 výslovne stanovuje podmienky, za splnenia ktorých môže byť právo na slobodu prejavu obmedzené. V zmysle čl. 10 ods. 2 Dohovoru právo na slobodu prejavu okrem iného