Podiel prezidenta SR na ustanovovaní sudcov Ústavného súdu SR

Kreačnou pôsobnosťou prezident SR vstupuje do sféry vplyvu zákonodarnej moci, vlády SR i súdnej moci tak vo vzťahu k Ústavnému súdu SR, k všeobecným súdom ako aj k Súdnej rade SR. Šírka záberu robí z kreačnej pôsobnosti prezidenta SR súbor ústavnoprávne najvýznamnejších otázok týkajúcich sa postavenia hlavy štátu. Zároveň sa bytostne dotýka záujmov politických strán v mocensky veľmi citlivých oblastiach. Preto sa presadzovaný výklad kreačnej pôsobnosti prezidenta SR mení podľa toho, koho si politické strany želajú dosadiť do funkcie alebo odmietnuť.

"V právnej vede neexistuje v súčasnosti s výkonom kreačných právomocí prezidenta jednotný názor na vnímanie ich obsahu. Ak by bol prezident len "poštárom" - odovzdal by menovací/odvolací poverovací dekrét, vykonával by príkaz niekoho iného, čo by však bolo v rozpore s vyššie uvedenou neviazanosťou prezidenta príkazmi (Čl. 101 ods. 1 posledná veta Ústavy SR). Ak by však na strane druhej bolo jeho právom rozhodnúť sa, či návrhu vyhovie alebo nevyhovie, mohlo by to viesť k posilneniu jeho postavenia v systéme moci."¹⁾

Názor vyslovený v čase vyjadrenia úradujúcim prezidentom SR sa usiluje o názorovú neutralitu, aj keď je v ňom obsiahnutý silný ústavnoprávny argument o nesúlade výkladu menovacích pôsobností prezidenta SR ako symbolických s poslednou vetou čl. 101 ods. 1 Ústavy.

Východiskovým je právny názor Ústavného súdu SR na všetky ústavné právomoci priznané prezidentovi SR podľa čl. 102: "Jediné ustanovenie Ústavy SR limitujúce výkon všetkých ústavných právomocí prezidenta SR je obsiahnuté v sľube, ktorý skladá a v ktorom sa zaväzuje, že: "Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony" (čl. 104 ústavy). Preto len záujmy občanov, zachovávanie a obhajoba Ústavy Slovenskej republiky a ostatných zákonov sú jediné ústavou upravené dôvody, ktoré prezident Slovenskej republiky zohľadňuje pri výkone ktorejkoľvek zo svojich ústavných právomocí tak, ako sú upravené v čl. 102 písm. a) až r) ústavy."²⁾

Ústavný súd SR dospel k záveru, že prezident SR má kreačnú pôsobnosť, ktorá nie je iba symbolická, reprezentatívna.³⁾

Ústavný súd SR sa vymedzením účelu a obsahu ústavného postavenia prezidenta SR v nie jednoznačne určených ustanoveniach o pôsobnosti prezidenta SR, teda v tých prípadoch, ktoré sú ponechané na zistenie, či ide o oprávnenie alebo povinnosť prezidenta SR uplatniť príslušnú pôsobnosť, zaoberal vo vzťahu k pôsobnosti prezidenta SR:

a) odvolať člena vlády SR na návrh predsedu vlády SR,

b) menovať vedúceho diplomatickej misie,

c) menovať viceguvernéra Národnej banky na návrh vlády SR schválený Národnou radou SR,

d) menovať generálneho prokurátora SR na návrh Národnej rady SR.

Ústavný súd SR v konaní o pôsobnosti prezidenta SR pri rozhodovaní o návrhu predsedu vlády SR na odvolanie člena vlády SR podal tento výklad:

"Článok 116 ods. 4 Ústavy SR upravuje oprávnenie predsedu vlády SR podať právne významný návrh na odvolanie člena vlády SR. Podaním návrhu predsedu vlády SR na odvolanie člena vlády vzniká prezidentovi SR právna povinnosť návrhom sa zaoberať. Prezident po posúdení okolností prípadu musí rozhodnúť, či návrhu predsedu vlády SR vyhovie a člena vlády odvolá, alebo či návrhu predsedu vlády SR nevyhovie a člena vlády neodvolá.

Článok 116 ods. 4 Ústavy SR prezidentovi SR neukladá povinnosť odvolať člena vlády, ak to predseda vlády navrhne."⁴⁾

Nasledoval spor o výklad (o v tom čase) čl. 102 písm. b) Ústavy, ktorý sa začal tak, že vláda SR navrhla O. K. do funkcie mimoriadnej a splnomocnenej veľvyslankyne SR pri Organizácii spojených národov a vedúcej stálej misie SR pri Organizácii spojených národov so sídlom v New Yorku. Prezident SR návrh odmietol. Ústavný súd SR v konaní o výklade ústavy posudzoval, či prezident SR môže viazať vyhovenie návrhu vlády SR na splnenie určitej podmienky. Ústavný súd SR dospel k záveru, že postup prezidenta SR, ktorým nevyhovel žiadosti vlády SR poveriť osobu navrhnutú vládou SR funkciou vyslanca, nie je predmetom ústavne relevantného sporu o výklad ústavy, a to aj preto, že vláda SR sa dopustila procesnej chyby, do návrhu na konanie nezahrnula tú časť sporu, ktorá ústavne relevantná mohla byť.⁵⁾ V podstate rovnaký spor sa pokúsil vyvolať sťažovateľ navrhnutý na funkciu veľvyslanca SR v Turecku, ktorý tiež nesplnil procesné podmienky pre podanie návrhu spôsobilého vyvolať právne relevantný účinok.⁶⁾

V spore o podstatu pôsobnosti prezidenta SR menovať viceguvernéra Národnej banky Slovenska ústavný súd podal tento výklad čl. 102 ods. 1 písm. h), veta pred bodkočiarkou:

"Prezident SR posudzuje pri výkone svojej právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou Ústavy SR, či kandidát na funkciu viceguvernéra Národnej banky Slovenska, ktorého navrhla vláda a s ktorým vyslovila súhlas Národná rada SR podľa § 7 ods. 2 zákona Národnej rady SR č. 566/1992 Zb. o Národnej rade Slovenska v znení neskorších predpisov, spĺňa predpoklady na vymenovanie do tejto funkcie podľa § 7 ods. 4 uv