Autor svojím príspevkom reaguje na predvolebnú diskusiu v roku 2020, ktorej súčasťou bolo aj nastolenie otázky možného víťazstva extrémistickej strany v parlamentných voľbách.Autor v tejto súvislosti polemizuje s názorom, že v prípade volebného víťazstva takejto strany by prezidentka Slovenskej republiky mohla jej predstaviteľovi odmietnuť udeliť poverenie na zostavenie vlády.
In the submitted contribution the author reacts to the pre-election discussion in 2020, which was partially dedicated to the possible win of the extremist political party in the upcoming parliamentary elections. In this context, the author disputes opinions claiming that the president of the Slovak republic could refuse to grant a mandate for government formation to the leader of the said party.
1)
, 2)
NEUMANN, J.: Limity diskrécie prezidenta Slovenskej republiky pri udeľovaní poverenia na zostavenie vlády; Justičná revue, 73, 2021, č. 3, s. 382 - 394.
Úvod
Opakované uskutočňovanie parlamentných volieb možno bez obáv označiť za kľúčový prvok fungujúcej reprezentatívnej demokracie. Ich prostredníctvom prichádza nielen k vyvodeniu politickej zodpovednosti voči zvoleným zástupcom a novému usporiadaniu mocenských vzťahov, ale aj k opätovnému obnoveniu prirodzene klesajúcej legitimity zákonodarného zboru. Táto skutočnosť by nás mohla priviesť k presvedčeniu, že ich realizácia aj nasledujúci spôsob kreovania nového vládneho zoskupenia bude upravený vo forme jednoznačných a nespochybniteľných pravidiel.
Diskusie predchádzajúce posledným parlamentným voľbám v roku 2019 však naznačili, že tento predpoklad v podmienkach Slovenskej republiky zatiaľ neplatí. Pomyselným "kameňom úrazu" boli predovšetkým názorové rozpory v otázke neformálneho udelenia
poverenia na zostavenie vlády
(ďalej aj "poverenie"), ktorým prezident po uskutočnených parlamentných voľbách formálnym spôsobom iniciuje proces vedúci k personálnemu sformovaniu orgánu výkonnej moci. Fakt, že Ústava Slovenskej republiky (ďalej iba "Ústava") bližšie nešpecifikuje, kto by sa mal takouto
poverenou osobou
stať, prirodzene vytvára priestor úvahám nad možnými limitmi prípustnej diskrécie prezidenta. Nie je pritom žiadnym tajomstvom, že ich nárast v prípade ostatných volieb podnietili najmä niektoré predvolebné prieskumy verejnej mienky, pripúšťajúce aj víťazstvo pravicovo-extrémistickej politickej strany.
3)
Práve obavy spojené s predstavou formovania vlády reprezentantmi krajnej pravice boli impulzom k zdôrazňovaniu práva - a nie povinnosti (!) - prezidentky poveriť zostavením vlády predstaviteľa víťaznej politickej strany, a to aj napriek tomu, že práve tak zatiaľ postupovali všetky hlavy štátu od vzniku Slovenskej republiky.Hoci výsledky parlamentných volieb tieto obavy nakoniec nepotvrdili, v diskusii vyslovené argumenty zostávajú platné a v teoretickej rovine s nimi preto možno polemizovať. V predloženom článku sa pokúsim obhájiť názorový postoj, podľa ktorého by poverenie na zostavenie vlády malo byť aj napriek naznačeným rizikám vždy a za každých okolností garantované predstaviteľovi tej politickej strany, ktorá sa v uskutočnených parlamentných voľbách umiestnila na prvom mieste (ergo získala najvyšší počet hlasov voličov). Argumentačný základ v prospech uvádzanej tézy sa pokúsim sformulovať upriamením pozornosti na problematiku (1) nepísaných ústavných pravidiel a (2) postavenia prezidenta v parlamentnej forme vlády.
Nepísané pravidlá ako temná hmota normatívnych systémov
Hneď v úvode je potrebné zdôrazniť, že argument v podobe ústavnej zvyklosti, ktorý je v tejto súvislosti obyčajne využívaný medzi prvými, patrí skôr k tým slabším. Dôvodov je niekoľko. Hoci právna teória relatívne jednoznačne definuje, za akých dvoch podmienok k vzniku ústavnej zvyklosti prichádza, ich faktické splnenie aj v súčasnosti sprevádza až príliš mnoho nejasností. Nielen v prípade
časovej (usus longaevus),
ale ani
vôľovej
zložky
(opinio iuris)
totiž stále nedokážeme presne identifikovať moment, od ktorého by sme mohli ústavnú zvyklosť (stradicionalizovanú prax) považovať za záväznú. Ani uplynutie ďalších desaťročí, resp. opakované zdôrazňovanie záväznosti konkrétnej praxe pravdepodobne nikdy nezabráni komukoľvek (v tomto prípade napríklad prezidentovi) vysloviť názor, že nejde o dobu
dosť dlhú,
resp. presvedčenie o záväznosti
skutočne všeobecné.
Tým sa diskusia o možnej záväznosti nepísaných pravidiel opätovne vracia do svojej teoretickej roviny, bez faktickej možnosti regulovať prostredníctvom nepísaných noriem akékoľvek spoločenské vzťahy.V snahe vyhnúť sa skĺznutiu do výlučne akademického sporu si preto treba položiť inú otázku. Jej podstata sa týka prípustnosti existencie nepísaných ústavných pravidiel aj v podmienkach kontinentálnej právnej kultúry, známej svojou preferenciou písanej podoby práva. Pýtajúc sa inými slovami - je rozumné akceptovať záväznosť nepísaných pravidiel aj tam, kde možno rovnaký účinok docieliť ich jednoduchým
zhmotnením
do písanej podoby? Odpovedať na položenú otázku kladne, podľa môjho názoru, je nielen správne, ale aj nevyhnutné, a to bez ohľadu na právno-kultúrne prostredie, v ktorom sa práve nachádzame.Predpoklad, že záväznosť konkrétneho pravid