Ústavné zvyklosti a moc prezidenta v SR.

Is it the case that according to Slovak constitutional conventions president is authorized to request parliament to defeat the government in motion of no confidence? Ján Mazák, who defended the manner in which president Kiska tried to solve the political crisis triggered by the murder of journalist Kuciak, suggests that it is. In this article I will argue for the opposite: there is not such convention in the Slovak constitutional system because the social practice on which Mazák relies in his argument does not have the components of legal custom. In addition, I will consider whether it would be more appropriate to look at our constitutional conventions with British eyes, i.e. not as a law enforceable by courts, but as political principles enforced directly and only by political actors themselves.

Je v súlade so slovenskými ústavnými zvyklosťami, aby prezident smel vyzvať parlament na vyslovenie nedôvery vláde? O platnosti takejto zvyklosti je presvedčený Ján Mazák, ktorý obhajoval postup prezidenta Kisku pri riešení politickej krízy spustenej vraždou novinára Kuciaka na jar roku 2018. V článku budem argumentovať, že v slovenskom ústavnom poriadku takáto zvyklosť neexistuje, pretože spoločenská prax, o ktorú Mazák svoje presvedčenie opiera, nevykazuje prvky právnej obyčaje.

V prvej časti textu si v stručnosti zhrnieme, ako sa v medzinárodnom práve overuje, či je určitá spoločenská prax právnou obyčajou, a ukážeme si, v čom sa medzinárodné obyčaje podobajú na ústavné zvyklosti. Touto podobnosťou odôvodním názor, podľa ktorého ústavná zvyklosť je právnou obyčajou, teda formálnym prameňom práva. V druhej časti si ukážeme, ako existenciu ústavnej zvyklosti overoval český ústavný súd v náleze Pl. ÚS 14/01, v ktorom riešil otázku, či mal prezident ČR pri menovaní guvernéra a viceguvernéra Českej národnej banky povinnosť požiadať vládu o kontrasignáciu. Sudcovia sa zhodli na tom, že ústavná zvyklosť je právnou obyčajou, rozchádzali sa však v názore, či takouto obyčajou bola aj prezidentova prax menovania bez kontrasignácie. Tento disent však nebol spôsobený odlišným názorom na to, ako sa má obyčaj hľadať, ale odlišným názorom na to, či bola prezidentova prax v súlade s textom ústavy. Vo všeobecnosti by totiž malo platiť, že čím ťažšie sa dá odôvodniť súlad praxe s textom ústavy, tým prísnejšie treba overovať, či sa daná prax stala obyčajou. V tretej časti si kladiem ústrednú otázku tohto článku: Existuje v slovenskom ústavnom poriadku zvyklosť, podľa ktorej prezident smie vyzvať parlament, aby vyslovil nedôveru vláde? Ak je ústavná zvyklosť právnou obyčajou, ktorá sa dá vynútiť súdnou mocou, potom takáto zvyklosť v slovenskom ústavnom poriadku neexistuje, pretože jej chýba tak konštantná prax, ako aj presvedčenie o právnej záväznosti. V štvrtej časti dopĺňam úvahu o otázku, či by nebolo vhodnejšie pristupovať k ústavným zvyklostiam ako k právne nezáväzným politickým zásadám, ktoré sa dajú presadzovať len v rámci ústavno-politickej zodpovednosti. Dochádzam k záveru, že pre politickú kultúru, ktorej priami aktéri majú rešpekt len pred právnymi pravidlami, bude vhodnejšie, ak sa aspoň niektoré ústavné zvyklosti budú dať vynútiť súdnou mocou.

Normy vznikajú dvoma základnými spôsobmi: buď cieľavedome, uvážene, podľa vopred premysleného plánu, v ktorom figurujú ako nástroje na dosahovanie verejnoprospešných cieľov, alebo živelne, neriadene, ako nezamýšľaný dôsledok pravidelného spoločenského styku. Takýmito spôsobmi môže vznikať aj právo. Jozef Prusák o prvom spôsobe vzniku hovorí ako o