Autor sa problematike náhrady škody z titulu vydania nezákonných rozhodnutí, ktoré nikdy nenadobudli právoplatnosť, venoval už v predchádzajúcom čísle časopisu.1) S ohľadom na zmenu právneho stavu k 1. júlu 2023 je však zvolená problematika i naďalej aktuálna a rozhodne ju nemožno považovať za vyčerpanú. V príspevku preto nadviažeme na závery týkajúce sa možností a mantinelov inštitútu náhrady škody v prípadoch nezákonných rozhodnutí, ktoré nikdy nenadobudli právoplatnosť, pričom k ich zrušeniu došlo v dôsledku využitia riadnych opravných prostriedkov. Po účinnosti novely uskutočnenej prostredníctvom zákona č. 293/2023 Z. z.
2)
totiž došlo k významným zmenám v legislatívnom rámci kompenzačných konaní, a to zvlášť v oblasti nami zvolenej problematiky. Otázka normatívnej úpravy podmienok priznania kompenzácie za škodu spôsobenú vydaním neprávoplatného rozhodnutia zrušeného pre jeho nezákonnosť je tak, podľa nášho názoru, aktuálna aj v súčasnosti, pričom jasnú odpoveď s ohľadom na jednotlivé interpretačné konotácie § 9 ZZŠ3) neposkytuje ani právny stav po 1. júli 2023.
Úvod
V úvode považujeme za potrebné priblížiť závery viažuce sa k problematike náhrady škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami, ktoré nepredstavujú nezákonné rozhodnutia podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Z toho dôvodu uvádzame, že v ďalšom texte budeme rozlišovať medzi nezákonnými rozhodnutiami podľa zákona o zodpovednosti za škodu, 4) nesprávnym úradným postupom a napokon neefektívnym postupom orgánov aplikácie práva, ktorým rozumieme vydávanie rozhodnutí rušených pre nezákonnosť v rámci konania o riadnych opravných prostriedkoch.
Po úvodnom odlíšení základného pojmového aparátu považujeme za vhodné úvodom koncentrovať aj jednotlivé dôvody, ktoré nás už v minulosti viedli k záveru o tom, že neefektívny postup štátneho aparátu predstavuje spôsobilý titul náhrady škody vzniknutej pri výkone verejnej moci. V prospech uvedeného záveru svedčí najmä existencia zákonom o zodpovednosti za škodu ustanovených kritérií vzniku zodpovednostného vzťahu medzi štátom a jednotlivcom v prípadoch kompenzačného titulu nezákonného rozhodnutia. V tomto smere máme na mysli najmä predpoklad právoplatnosti rozhodnutia zrušeného pre jeho nezákonnosť. Práve v súvislosti s nevyhnutnosťou zrušenia právoplatného rozhodnutia na účely úspešného uplatnenia kompenzačného nároku z titulu vydania nezákonného rozhodnutia sme už v minulosti argumentovali, že nezákonné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené v rámci konania o riadnych opravných prostriedkoch (t. j. neefektívny postup), možno uplatniť v rámci zodpovednostného nároku z titulu nesprávneho úradného postupu. V prospech nami uvádzaného názoru svedčí aj početná judikatúra vyšších súdnych autorít, z ktorej vyplýva záver, že štát pri výkone verejnej moci je striktne viazaný zákonom, a to pri jeho ideálnej interpretácii.
5)
To nachádza svoju reflexiu v rozhodovacej praxi najmä s ohľadom na potrebu odškodnenia každého prípadu (nezákonnosti), ktorým bola adresátovi verejnej moci spôsobená škoda (nemajetková ujma).
6)
Práve formulácia záverov vyšších súdnych autorít potvrdzuje správnosť teleologického prístupu k interpretácii relevantných noriem zákona o zodpovednosti za škodu. Účelom pertraktovanej právnej normy je totiž kompenzovať nároky jednotlivcov vyplývajúce z nenáležitého výkonu verejnej moci, ktorým boli dotknutí na im prináležiacich právach. Inými slovami, zámer zákonodarcu vyplýva z požiadavky realizácie pozitívneho záväzku štátu v rozsahu garancií poskytovaných prostredníctvom čl. 46 ods. 3 Ústavy SR.
7)
Ústavnoprávny rámec zvolenej problematiky tak zjavne nesmeruje k sprísňovaniu podmienok uplatňovania súkromnoprávnych nárokov jednotlivcov voči orgánom aplikácie práva. Naopak, v tomto smere je dôvodné vysloviť záver o rozšírení zodpovednosti štátu za výkon verejnej moci