Nepísané ústavné právo

Uplatňovanie prvkov materiálneho právneho štátu na Slovensku vedie k zvyšovaniu pestrosti právneho poriadku. Nepísané ústavné právo sa stáva doplnkom k písanému ústavnému právu. Písané ústavné právo má pravidlá, nepísané ústavné právo sa rozvíja živelne ako hra bez pravidiel. Určovanie predstáv a podmienok relevancie nepísaného ústavného práva, ustaľovanie korektných techník, ktorých pomocou možno vytvoriť pravidlá správania významné pre uplatňovanie nepísaného ústavného práva - taká je úloha súčasnosti.

Ústavné právo môže byť písané a nepísané. Zjednodušený pohľad na svet zvádza k naivnému tvrdeniu, že delenie prameňov práva na písané a nepísané sa prežilo, nič nehovorí, lebo dnes už všetky pramene práva sú fixované v písomnej forme. Delenie práva na písané a nepísané možno zachovať, ak sa klasifikačné kritérium spojí s fázami existencie práva. Právo vznikajúce vo fáze tvorby práva možno označiť za písané právo, právo vznikajúce vo fáze aplikácie práva je nepísané právo. Písané ústavné právo zahŕňa ústavu, ústavné zákony, vykonávacie zákony, návrhy prijaté v referende a uznesenia, ktorými Národná rada SR zruší rozhodnutia prezidenta SR o udelení amnestie a milosti. K nepísanému ústavnému právu patria rozhodnutia ústavného súdu, ústavné obyčaje a vyvodené ústavné právo.

Ústavná obyčaj vzniká samočinne v praxi ústavného práva, dlhodobým dodržovaním, uplatňovaním pravidla. Vyvodené ústavné normy sú výsledkom konštitutívnej činnosti Ústavného súdu, ktorý musí identifikovať pravidlo správania ako implikované v texte ústavy. Bez potvrdenia ústavným súdom ani ústavná obyčaj nezíska ústavnoprávnu záväznosť, no Ústavný súd pri uznávaní ústavnej relevancie obyčaje plní deklaratórnu úlohu. Vznik a existenciu ústavnej obyčaje determinuje využívanie pravidla správania v praxi.

Pre uplatnenie vyvodenej ústavnej normy sa nevyžaduje dlhodobo ustálená prax. Vyvodenú ústavnú normu je dôvod uplatniť ihneď po jej identifikácii v texte ústavy. Naopak, obyčaj môže získať právnu relevanciu až dlhodobým ustálením v praxi.

Otázka, či k prameňom ústavného práva patria aj ústavné obyčaje, sa podobá otázke o existencii súdnych precedensov. Sú teoretici, ktorí vylučujú možnosť, že k prameňom ústavného práva patria ústavné obyčaje. Sú iní teoretici, ktorí takú možnosť vlažne potvrdzujú. Ba sú aj teoretici, ktorí sa za takú možnosť zápalisto zasadzujú. Na prvý pohľad sa ponúka záver, že bez ohľadu na názory a želania teoretikov ústavné obyčaje sú úkazom, ktorý existuje. Vec zďaleka nie je taká jednoduchá.

Hľadanie späté s ústavnou obyčajou je poznamenané istou dávkou romantizmu, ktorému sú vzdialené praktické otázky. Tak sa pokračovať nedá. Nepísané ústavné právo nie je časťou ústavného práva, v ktorej niet pravidiel. Problematiku ústavných obyčajov nemožno obmedziť na overovanie, v ktorých štátoch má ústavná obyčaj významné miesto zavŕšené konštatovaním, že užitočnosť používania obyčají v zahraničí potvrdzuje nevyhnutnosť ich zavedenia do slovenského ústavného právneho poriadku. S používaním nepísaného ústavného práva a v jeho rámci s použitím ústavných obyčají sa spája množstvo otázok, ktoré musia dostať spoľahlivú odpoveď skôr, ako sa ústavné obyčaje uznajú za prameň slovenského ústavného práva.

Ako príklad ústavnej zvyklosti používanej na Slovensku sa v ústavnoprávnej literatúre uvádza poverenie na zostavenie novej vlády, ktoré po parlamentných voľbách udeľuje prezident SR najskôr lídrovi tej politickej strany, ktorá vo voľbách získala najviac hlasov voličov.¹⁾

Je tento príklad prieniku ústavných obyčají do slovenského ústavného práva naozajstným príkladom ústavnej obyčaje v slovenskom ústavnom práve?

Obyčaje sa uznávali za prameň práva v našej právnej minulosti, v uhorskom práve, uznávajú sa aj v prítomnosti medzinárodného práva.

"Obyčajové právo je súhrn právnych pravidiel, ktoré prýštia zo všeobecného presvedčenia občanov a javia sa navonok v ich dôsledne rovnakom konaní, zachovávaní sa v určitých situáciách právneho vzťahu po dlhú dobu. Obyčajové právne pravidlo z konania, zachovávania sa občanov môže byť tedy len v tom prípade dôvodné, keď prýšti z ich presvedčenia, ktoré má právnu náplň (konajú, zachovávajú sa tak a tak, lebo sú presvedčení, že podľa platného práva v určitej situácii právneho vzťahu majú tak konať, ako práve konajú, majú sa tak zachovávať, ako sa práve zachovávajú, - opinio necessitatis), a že toto rovnaké konanie, rovnaké zachovávanie sa v rovnakých situáciách právneho vzťahu deje sa po dlhú dobu (usus longaevus)," uviedol V. Fajnor a A. Záturecký v jednej z najuznávanejších slovenských právnických kníh všetkých čias.²⁾

Pomocou historickej metódy sa ponúka záver, podľa ktorého právna obyčaj ako prameň uhorského práva musela spĺňať dve podmienky - opinio necessitatis a usus longaevus.

Zhodné podmienky sa vyžadujú pre uznanie obyčaje za prameň medzinárodného práva. "... na to, aby nepísané pravidlo nadobudlo povahu právne záväzného pravidla, musia byť splnené dva základné prvky obyčajovej normotvorby, a to materiálny, spočívajúci v jeho používaní v praxi po určité obdobie (usus longaeus) a psychologický, spočívajúci v presvedčení štátov o jeho právnej záväznosti (opinio iuris sive necessitatis), pričom na vznik obyčaje sa vyžaduje splnenie oboch prvkov."³⁾ Zhodné podmienky sa ako znaky obyčaje uvádzajú aj v teórii práva.⁴⁾

Poverenie, ktoré prezident SR udelí lídrovi víťaznej politickej strany na zo