Príspevok analyzuje koncept priamej aplikácie ústavy s dôrazom na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov. Pojednáva o troch rôznych formách, v ktorých môže priama aplikácia ústavy nastať: nezávislá aplikácia bez potreby použitia podústavnej normy, paralelná (spoločná) aplikácia ústavy a podústavného práva, a nakoniec použitie ústavnej normy priamo v prípade konfliktu s podústavným právom. Teoretické poznatky sú doplnené praktickými skúsenosťami slovenských všeobecných súdov. Okrem konceptu priamej aplikácie ústavy je predmetom príspevku aj nadradenosť ústavy, ktorá s bezprostrednou aplikáciou ústavy úzko súvisí.
The paper analyses a concept of direct application of constitution with the special reference to the courts of general jurisdiction. It provides three theoretical forms in which the direct application occurs: independent application without a need to apply a sub-constitutional norm, parallel application of constitution and sub-constitutional
law and finally application of a constitutional norm at the expense
of conflicting sub-constitutional law. Theory is followed by practice of the Slovak courts. Aside from the concept of direct application, the paper elaborates on the supremacy of constitution that is closely intertwined to the main topic.
ĽALÍK, T.: Priama aplikácia ústavy (s dôrazom na všeobecné súdy); Justičná revue, 72, 2020, č. 4, s. 447 - 457.
Namiesto úvodu
Právny poriadok1) tvorí na prvý pohľad jeden ucelený systém. Z hľadiska vnútroštátneho práva (pretože o ňom tento príspevok je) má toto konštatovanie relevanciu, pretože práve jeden (jediný) právny poriadok má garantovať nasledovný fundamentálny predpoklad právneho štátu. Právny štát v sebe obsahuje východiskové pravidlo distribúcie vzťahu verejnej moci a jednotlivca, keď na jednej strane garantuje a priori ničím neohraničenú slobodu konania jednotlivca a na druhej strane v princípe limituje všetko, čo môžu orgány verejnej moci konať.
2)
Na princíp distribúcie nadväzuje organizačný princíp, ktorý uľahčuje implementáciu distribučného princípu v podobe deľby moci, kde každému orgánu patria len definované kompetencie. Výkon verejnej moci je uzavretý a stáva sa tak predvídateľný, očakávateľný a kontrolovateľný. Vládcom nie je osoba alebo príkaz, ale právo.
3)
Tým je garantovaná právna istota vzťahu medzi jednotlivcom a verejnou mocou. Potiaľto je všetko ideálne.
4)
Ako však vieme, vnútroštátny právny poriadok nie je ucelený monolit, naopak, je mnohovrstevný a skladá sa z niekoľkých druhov právnych predpisov. Odhliadnuc od názvov jednotlivých druhov právnych predpisov nás zaujíma predovšetkým vnútorná hierarchia právneho poriadku, aká existovala v právnych dejinách a ako sa vyvinula až do súčasného nadradeného postavenia ústavy. Práve uvedená hierarchia a dominantné postavenie ústavy majú vplyv na tému článku - priamu aplikáciu ústavy. Aplikácia ústavy znamená, že orgány verejnej moci majú na základe ústavy kompetenciu vytvárať legislatívu, resp. keď akt aplikácie práva má základ v ústavnej norme a nie v podústavnom práve.
5)
Článok pojednáva práve o druhom aspekte, keď legitímny ústavný orgán určí právne dôsledky ústavnej normy v konkrétnom prípade len na základe
ústavnej normy.
Keď je ústava nadradenou právnou normou nad ostatnými normami, kedy a ako môže byť aplikovaná priamo a nezávisle od iných právnych noriem? Okrem priamej aplikácie ústavy sa článok týka aj paralelnej aplikácie ústavy s podústavným právom. V článku sa vyjadríme aj ku situácii, čo v prípade rozporu medzi ústavou a podústavným právom. Špeciálne je táto otázka zaujímavá z pohľadu teórie a praxe všeobecných súdov, ktoré sú podľa Čl. 144 ods. 1 ústavy v prvom rade viazané ústavou a až následne všetkými ostatnými právnymi predpismi. Otázka je o to naliehavejšia, že v domácej doktríne neexistuje k nej relevantné stanovisko. Ale poďme pekne po poriadku a začneme s analýzou hierarchického usporiadania (vnútroštátneho) práva
in genere.
Nadradenosť ústavy
Hierarchia práva existuje už veľmi dlho. Od postklasického a justiniánskeho obdobia rímskeho staroveku sa právny poriadok delil na právne predpisy podľa rôznej právnej sily, ktorú jednotlivé právne predpisy mali. Kým Božské alebo prirodzené právo malo vyššiu právnu silu, pozitívne (stanovené) len nižšiu právnu silu a muselo byť v súlade s prvým.
6)
Aj v stredoveku existovali zákony, ktoré mali vyššiu právnu silu ako iné predpisy. Podľa D. Grimma tie upravovali výkon verejnej moci, ale nenazývali sa ešte ústavami, ale formami vlády (
leges fundamentales
). Boli považované za Božie z hľadiska pôvodu a zo svojej podstaty mali vyššiu právnu silu než iné pramene práva. Politické moci nemohli s nimi slobodne disponovať, pretože kreatívna funkcia politiky v tom čase ešte neexistovala. Jej funkcia bola len výkonná, a konkrétne spočívala vo vynucovaní Božej vôle. Legislatívna činnosť, ak sa vôbec realizovala, nebola chápaná ako tv