Brániaca sa demokracia vs. nedotknuteľnosť amnestie

Demokracia nie je formou vlády pod ochranou vyššej moci či zázrakov. To znamená, že nastolenie demokratickej vlády nie je slávnostnou fanfárou na záver, po ktorom padne opona a všetci budú šťastne žiť až dokiaľ nepomrú s výhodami demokraticky organizovanej spoločnosti. Demokratická forma vlády sa musí spojiť s účinnou obranou, frázovito vyjadrené s "bojom za demokraciu".

Spolkový ústavný súd v Nemecku rozpustil Komunistickú stranu Nemecka a v odôvodnení rozsudku vytvoril model ochrany demokracie "streitbare Demokratie". Spolkový ústavný súd uviedol, že jeho rozhodnutie smeruje k zabráneniu toho, aby "antidemokratické politické prúdy znovu zvíťazili v ovplyvňovaní štátu. (...) Ak bolo súčasné demokratické usporiadanie už raz demokratickým spôsobom schválené, je absolútnou hodnotou, a preto má byť rozhodne chránené pred všetkými útokmi; ak na tento účel treba obmedziť slobodu správania sa politických strán, treba sa s tým zmieriť." Spolkový ústavný súd určil základné interpretačné a aplikačné medze brániacej sa demokracie a myšlienku "demokracie schopnej sa brániť" pokladá za legitímny cieľ zákonodarstva každého demokratického štátu. Túto myšlienku možno označiť za známu na Slovensku, najmä v akademickom prostredí, no nevyužívanú v praxi, hoci existuje viacero spoločenských vzťahov, v ktorých mala byť uplatnená.

Model brániacej sa demokracie je model zahŕňajúci rozsiahly okruh spoločenských vzťahov. Záleží predovšetkým na tom, čo sa v spoločnosti naozaj udeje a či sa spoločnosť dostane do neštandardnej situácie, ktorej musí v istom okamihu čeliť.

V slovenských podmienkach taká situácia nastala a trvá v spojení s rozhodnutiami o amnestii, ktoré vydali dvaja predsedovia vlády v čase, keď úrad prezidenta SR nebol obsadený a právomoc udeliť amnestiu v tom čase náležala úradujúcemu predsedovi vlády SR V. Mečiarovi a po ňom aj nasledujúcemu predsedovi vlády SR M. Dzurindovi.

Ústava priznala prezidentovi SR právomoc udeľovať milosť a amnestiu. "Oba tieto ústavnoprávne inštitúty môže prezident udeliť na konkrétny - individuálny prípad a konkrétnu osobu, vtedy ide o individuálnu milosť, alebo tak môže urobiť na druhovo vymedzené prípady (napr. podmienečné odsúdenia s uloženým trestom do jedného roka, na uložené peňažné tresty a pod.) a vtedy hovoríme o amnestii. Zjednodušene možno povedať, že milosť sa vzťahuje na jednotlivca a amnestia na väčší okruh osôb."¹⁾

Na oba právne inštitúty sa upriamila aj pozornosť ESĽP v konaní vedenom proti Slovenskej republike. Podľa ESĽP:

"Amnestia a milosť sú dve základné formy využívané v rámci všeobecnej koncepcie odpustenia v Zmluvných stranách Dohovoru. Pokiaľ ide o rozdiely medzi nimi, po prvé, amnestia sa obvykle uvádza ako opatrenie, ktoré je neosobné a platí pre všetky osoby alebo triedu osôb, zatiaľ čo milosť sa týka konkrétnej osoby alebo skupiny osôb. Po druhé, kým milosť typicky slúži na odpustenie trestu, amnestiu možno udeliť ešte pred začatím trestného stíhania alebo v ktoromkoľvek štádiu potom. Po tretie, kým obvykle sa má za to, že amnestia spadá pod rámec legislatívy, právomoc udeliť milosť sa pokladá za jednu z výsad hlavy štátu."²⁾

Ku kultúre materiálneho právneho štátu treba priradiť jasné pravidlá o podmienkach, aké sa musia splniť, aby hlava štátu udelila milosť alebo amnestiu. V súčasnom štádiu existencie materiálneho právneho štátu na Slovensku sa nezačalo ani hľadanie podmienok pre udelenie milosti a amnestie.

Milosť možno označiť za prejav ľútosti, súcitu s konkrétnym páchateľom, ktorý sa ocitol v ťažkej životnej situácii hodnej osobitného zreteľa hlavy štátu. Amnestia je prejavom odpustenia, povznesenia spoločnosti nad spáchanie istého druhu trestnej činnosti. Na rozdiel od milosti, ktorá je prejavom osobných pocitov, či už hlavy štátu alebo osôb, od ktorých si hlava štátu dáva poradiť, amnestia by mala byť stelesnením verejnej mienky. Možno tvrdiť, že to je príčinou pre Ústavou určenú kontrasignáciu rozhodnutia o udelení amnestie predsedom vlády alebo ním povereným ministrom (čl. 102 ods. 2), aj keď prax také rozlíšenie nepotvrdzuje. Pri zohľadnení zaužívanej praxe, amnestia spájaná s výročiami štátu, je zriedkavejšie uplatňovaný ústavnoprávny inštitút ako milosť udeliteľná kedykoľvek, keď súcit s jednotlivým páchateľom dosiahne ústavnú intenzitu.

Ústava neurčuje nijaké podmienky obmedzujúce hlavu štátu vo výkone pôsobnosti udeliť amnestiu, ani nespája vznik právomoci udeliť amnestiu so splnením akýchkoľvek podmienok. To v materiálnom právnom štáte nezakladá hlave štátu právo na absolútnu svojvôľu. Udelenie amnestie musí podliehať ústavným pravidlám a hodnotám materiálneho právneho štátu. Vymknutie sa z týchto pravidiel a hodnôt je zneužitím inštitútu amnestie.

V čase, keď bol úrad prezidenta SR uprázdnený a pôsobnosť prezidenta SR vykonával predseda vlády SR, vzniklo:

1. rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii č. 55/1998 Z.z.,

2. rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii č. 214/1998 Z.z.,

3. rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky z 8. decembra 1998 o amnestii č. 375/1998 Z.z.

Nenastolenou, a preto ani neobjasňovanou a neobjasnenou zostala otázka, či predsedovia vlády Slovenskej republiky konali v súlade s Ústavou, alebo či Ústavu porušili. Podľa čl. 105 ods. 1 v rozhodnom čase platnej Ústavy výkon funkcie prezidenta patril vláde, ktorá mohla poveriť jej výkonom svojho predsedu. Ústava určila výnimku z tohto režimu, predseda vlády ex constitutione bol oprávnený vykonávať niektoré funkcie prezidenta SR, ale táto výnimka sa nevzťahovala na udeľovanie amnestie. Ak vláda SR nepreniesla udeľovanie amnestie na V. Mečiara, rozho