(dokončenie z predchádzajúceho čísla)
Medzinárodnoprávna úprava bipolitizmu
"Prax štátov v tejto oblasti (obyčajové právo) sa ustálila do princípu, že osoba s niekoľkými štátnymi občianstvami sa nemôže odvolávať na štátne občianstvo k inému štátu. Pokiaľ ide o tretí štát, tento považuje osobu s viacerými štátnymi občianstvami za občana len jedného štátu, ktorým je podľa zásady efektivity štát, ku ktorému má osoba najužší faktický vzťah, spravidla trvalé bydlisko, zamestnanie, výkon určitých funkcií viažucich sa len na štátne občianstvo, prípadne štátne občianstvo nadobudnuté naposledy. Zásadou efektivity pri posudzovaní štátneho občianstva iného štátu nie je dotknutá zásada suverénnej právomoci štátu upraviť podmienky a spôsoby nadobudnutia a straty štátneho občianstva, resp. koho bude štát považovať za svojho štátneho občana, samozrejme, pri rešpektovaní princípov medzinárodného práva a záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv,"
1)
uviedol Ústavný súd SR vo svojom prvom náleze týkajúcom sa štátneho občianstva.Dvojité štátne občianstvo je javom, ktorý sa teší fanúšikovskej priazni predovšetkým v treťom sektore, no obľubu dosiahlo aj u politológov, novinárov, ba aj právnikov. Najďalej sa dostal v USA profesor Peter Spiro. Ten tézu Ústavného súdu SR, podľa ktorej existuje základné právo na štátne občianstvo posunul o stupeň vyššie, vytvoril tézu, podľa ktorej ľudským právom je právo na dvojité občianstvo.
2)
Postoj štátov, ktorý je pre problematiku určujúci, je dlhodobo oveľa menej nadšený pre zdvojenie štátnych občianstiev. Predurčili ho USA, ktoré od roku 1868 do roku 1937 uzavreli s množstvom štátov (Mexiko, Uruguaj, Kostarika, Honduras, Ekvádor, Peru, Čína, Rakúsko-Uhorsko, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, etc.) tzv. Bancroftove dohovory zakazujúce súčasné zdvojenie štátnych občianstiev. Taký dohovor (Dohovor o naturalizácii) USA uzatvorili 16. júla 1928 aj s Československou republikou.
Nastolený kurz dostal medzinárodnoprávne vyjadrenie na pôde Ligy národov roku 1930, keď bol v Haagu uzatvorený Dohovor o niektorých otázkach vzťahujúcich sa na konflikt zákonov o občianstve a dodatkové protokoly k nemu.
O tri desaťročia sa zhodným smerom vydala aj Rada Európy, kde predmetom Dohovoru o obmedzení prípadov viacnásobného občianstva a o vojenských povinnostiach v prípadoch viacnásobného občianstva sa stal zákaz adresovaný štátom umožniť prístup k viac ako jednému štátnemu občianstvu súčasne. Dohovor roku 1963 podpísalo dvanásť štátov, čo ťažko možno prezentovať ako politický úspech, aj keď nemožno prehliadať, že v tom čase nešlo o rovnako početnú členskú základňu akú má Rada Európy v súčasnosti.
Zmena v medzinárodnom riešení dvojitého občianstva, ktorá prišla nedávno, sa spája s rušením bilaterálnych a multilaterálnych zmlúv vylučujúcich dvojité občianstvo. Napríklad Dohovor o naturalizácii uzatvorený medzi Československou republikou a USA roku 1928 stratil platnosť 7. júla 1997.
A predsa, dvojité štátne občianstvo dodnes nie je medzinárodným štandardom, nie je medzinárodne dohodnutým záväzkom členských štátov, či už združených v OSN, v Rade Európy alebo v EÚ. Na úvahu každému členskému štátu je ponechané, či dvojité štátne občianstvo zavedie a ak ho zavedie, v akom rozsahu a za akých podmienok ho zavedie. V medzinárodnom práve sa väčšia dôležitosť prikladá predchádzaniu prípadov, keď človek nie je držiteľom nijakého štátneho občianstva, ako prípadom, keď jedna a tá istá osoba je držiteľom dvoch, či dokonca viacerých občianstiev.
Viacnásobné občianstvo je v Rade Európy upravené osobitným dohovorom - Európskym dohovorom o občianstve. Národná rada SR vyslovila súhlas s dohovorom uznesením č. 789/1997 zo 4. novembra 1997. Slovenská republika tento dohovor ratifikovala 30. apríla 1998 a uverejnila ho v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
3)
Európsky dohovor o občianstve má
ex constitutione
prednosť pred zákonmi SR podľa doložky prednosti určenej čl. 154c ods. 1 Ústavy. Prednosť by mala zmysel, ak by Európsky dohovor o občianstve jednoznačne zakladal právo na dvojité či mnohonásobné občianstvo. Európsky dohovor však také právo nezaručuje.Podľa čl. 15 Dohovoru:
"Ustanovenia tohto Dohovoru neobmedzujú právo zmluvného štátu ustanoviť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, či
a)
si jeho občania, ktorí nadobudnú alebo majú občianstvo ďalšieho štátu, ponechajú svoje občianstvo alebo ho stratia,
b)