Viazanosť štátu vlastným právom ako príklad cikrularity v práve

The obligation of a state to respect its own law is a key tenant of concepts of Rechtsstaat and rule of law. It contains an element of circularity, because it means the application of law on its creator, the state. The article analyzes this example of circularity using the concept of law as an autopoietic system elaborated particularly in the Works of G. Teubner. The presupposition of meaningful application of majority of circularity forms is redefinition of law as a social subsystem. Circularity is found on the level of "great systems" of law and "state", but only in a very limited extent in relations between individual legal rules and public authorities. The operate closeness of law as an autopoitic system id broken by content of legal system and especially by its values.

Výraz Rechtsstaat bol údajne prvýkrát použitý vo význame, ktorý aspoň neodporuje jeho dnešnému chápaniu roku 1809 v jednom z početných zabudnutých, ale zaujímavých štátovedeckých spisov 19. storočia, v Elementoch štátneho umenia A. H. Müllera. Jeho objemné dielo obsahuje výraz Rechtsstaat tri razy, ale o jeho obsahu sa dozvieme neveľa. Hovorí o "... pravom organickom právnom štáte ...",¹⁾ ktorý zjavne vyjadruje niečo kladné.

Rok uverejnenia Müllerových prednášok nabáda k opatrnosti pri hľadaní prvkov či predobrazov súčasných koncepcií právneho štátu príliš hlboko v histórii, vrátane dejín právneho myslenia. Hrozí, že tu človek XXI. storočia zbadá niečo, čo tam sám nechtiac doložil. Myšlienky a inštitúcie, ktoré sa stretli v koncepciách právneho štátu i panstva práva, vznikli skôr ako slovné spojenia označujúce tieto koncepcie. Ich syntéza a rozvoj, ktoré v súčasnosti tvoria obsah uvedených koncepcií, sú však novšieho dáta.

Ak sú Elementy štátneho umenia aj medzi štátovedcami a právnymi teoretikmi menej známe, tak ďalšie spisy z Nemecka 19. storočia, ktoré postupne budovali základy teoretickej konštrukcie právneho štátu, patria k notorietam dejín právneho myslenia. Niektoré z nich nesú názov právny štát. Keď O. Bähr videl jedinečnosť štátu ako spoločenstva národa v tom, že ide o právne spoločenstvo,²⁾ tak tým vytvoril teoretický či skôr právnofilozofický predpoklad formulovania niektorých téz koncepcie právneho štátu. Hovorí o oddelení súdnictva od správy³⁾ a silne argumentuje v prospech záväznosti súdnych rozhodnutí pre štátnu moc.⁴⁾ Ľahko možno namietať, že súdne rozhodnutia sú hlavne v kontinentálnej Európe rozhodnutiami štátnej moci, ale pre tému tejto úvahy je dôležitejšie, že požiadavka, aby štátnu moc (orgány štátnej moci) rešpektovali rozhodnutia vlastných súdov, vychádza aspoň implicitne z viazanosti štátu vlastným právom, podľa ktorého tieto súdy rozhodujú. V praktickej línii zdôrazňovania súdnej kontroly výkonu štátnej moci voči osobám a majetku pokračoval R. Gneist: "Jeho základnou myšlienkou je pre výkon štátnej moci, rovnako pokiaľ je priamym donútením voči osobe ako i voči majetku, poskytnúť podstatné záruky súdneho rozhodovania.".⁵⁾ Výkon štátnej moci, ale len, ak bola priamym donútením, mal podliehať súdnej kontrole, ale táto sa môže vzťahovať len na niečo (konanie, spoločenský vzťah), čo je právom upravené a len na konanie toho, kto je právom viazaný.

Možno stojí za spomenutie, že citované práce O. Bähra a R. Gneista majú rovnaké názvy: právny štát. Myšlienka viazanosti štátu právom je v nich prítomná implicitne, ale dá sa z nich bez problémov vyvodiť. Vo Filozofii práva od J. F. Stahla ju už dnešnými očami nachádzame skoro výslovne formulovanú: "Štát má byť právnym štátom, to je riešenie a v skutočnosti i hnacia sila vývoja novších dôb. Štát má cesty a hranice svojho pôsobenia, ako i slobodné sféry svojich občanov presne určiť a nezlomne zabezpečiť pomocou práva ...".⁶⁾ Ak má štát právom určiť a zabezpečiť spôsoby a hranice svojho pôsobenia právom, tak ho musí predovšetkým sám dodržiavať, musí byť pre neho záväzné. V podobnom duchu písal i H. Maurus: "K tomu, aby bol štát právnym štátom, musia byť jeho zákonodarstvo a vláda usporiadané podľa práva a všetky štátom požadované obmedzenia slobody občanov musia byť "právom".⁷⁾ Dospel už ale k požiadavke zákonného základu štátnej organizácie a zopakoval, že obmedzenia slobody občana sa musia udiať podľa práva.

Pri tradičných štátovedeckých témach, medzi ktoré právny štát patrí, ťažko vynechať G. Jellineka. Z početných formulácií významných pre viazanosť štátu vlastným právom, ktoré obsahuje jeho Všeobecná štátoveda, sú aspoň dve neprehliadnuteľné: "Všetko právo sa stáva právom iba tak, že zaväzuje nielen poddaného, ale i štátnu moc"⁸⁾ a najmä "Ak štát vydá nejaký zákon, tak ním zaväzuje nielen jednotlivca, ale i svoju vlastnú činnosť právnymi normami. Káže v zákone, aby i osoby, ktoré mu slúžia ako orgány, zariadili svoju orgánovú vôľu podľa zákona. Nakoľko však orgánová vôľa je vôľou štátnou, tak štát zaväzujúc svoje orgány