BALOG, B.: (Ne)rozhodovanie o súlade ústavného zákona s ústavou. Právny obzor, 104, 2021, č. 2, s. 99 - 115.
(Non-)decision making on the conformity of the constitutional act with the constitution. The article provides a point of view of the regulation stipulating from 1 January 2021 that the Constitutional Court of the Slovak Republic does not decide on the conformity of a constitutional law with the constitution. This view is not from the position of the Constitutional Court of the Slovak Republic, as might be expected, but the article presents a view through the exercise of those powers of the National Council of the Slovak Republic that require a constitutional majority. The idea is to point out inflation, relativization and the fallacy of the constitutional majority. This exposes the core of the constitution to a threat against which there must be a protection in place in a democratic and legal state.
Key words:
National Council of the Slovak Republic, Constitutional Court of the Slovak Republic, material core of the Constitution, constitutional majorityÚvod
Ústavný zákon č. 422/2020 Z.z. priniesol rozsiahly zásah do ústavnej úpravy súdnej moci, pričom tento sa týkal tak súdov Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu SR. Mnohé zmeny Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava) si zaslúžia osobitnú pozornosť a iste sa jej skôr alebo neskôr dočkajú.
1)
Osobitnú pozornosť si zaslúži aj doplnenie čl. 125 ods. 4 ústavy o vetu, podľa ktorej "
Ústavný súd nerozhoduje ani o súlade ústavného zákona s ústavou.
"Prvoplánový pohľad na výslovnú ústavnú úpravu toho, že Ústavný súd SR nerozhoduje ani o súlade ústavného zákona s ústavou v spojení s účinnosťou takejto úpravy od 1. januára 2021 by navodil otázku, či Ústavný súd SR právomocou rozhodovať o súlade ústavného zákona s ústavou do 31. decembra 2020 disponoval. Ak áno, a ak by s takouto právomocou nakladal aktivisticky a nadužíval by ju, tvrdá reakcia jediného ústavodarného orgánu by bola na mieste. Ak ale takáto právomoc súčasťou kompetenčného inštrumentária Ústavného súdu SR do 31. decembra 2020 nebola, aký rozdiel nastal v porovnaní so stavom pred 1. januárom 2021?
Dôležitejšia otázka je, či by mala v demokratickom a právnom štáte existovať právomoc/možnosť rozhodovať o súlade ústavného zákona s ústavou, osobitne ak ide o ústavu minimálne rigidnú. Ak by tomu tak bolo, ktorý ústavný orgán a za akých okolností a podmienok by ňou mal disponovať. Ak by to tak nebolo, vyvstáva otázka, ako inak ochrániť demokratický a právny štát a jeho ústavu pred formalizmom (redukcionizmom na formálne chápanie) a odklonom od materiálneho chápania?
Výslovná ústavná úprava toho, či ústavný súd alebo iný súdny (ale iný) orgán má alebo nemá právomoc preskúmavať súlad ústavného zákona s ústavou, je skôr výnimočná.
V praxi, ak takouto právomocou niektorý ústavný súd disponuje, tak ju získal svojou vlastnou rozhodovacou činnosťou a jej materiálnou legitimitou. Túto ústavný súd dosiahne cez výsledok, ktorý je legitimizovaný tým, že stelesňuje hodnoty, ktoré sú všeobecne akceptovateľné a sú postavené na presvedčivých argumentoch.
2)
V rámci úvodu, a aj trochu ako inšpiráciu pre nasledujúci text, spomeniem dva mimoeurópske príklady. Tým prvým je Turecko, kde je preskúmavanie ústavnosti ústavných zákonov kombináciou pozitívnej umožňujúcej ústavnej úpravy dotvorenej judikatúrou ústavného súdu; a tým druhým je India, kde je preskúmavanie ústavnosti ústavných zákonov kombináciou pozitívnej neumožňujúcej ústavnej úpravy prelomenej judikatúrou najvyššieho súdu.
Pôvodná turecká ústava z roku 1961 dodatkom z roku 1971 založila v čl. 147 právomoc tureckého ústavného súdu preskúmavať formálnu správnosť prijímania ústavných zákonov, ktorými sa mení turecká ústava. Z pôsobnosti ústavného súdu bola ústavodarcom vylúčená vecná stránka ústavných zákonov. Takéto vymedzenie právomoci modifikoval svojimi rozhodnutiami samotný ústavný súd, keď podstatu materiálneho jadra tureckej ústavy - republikánsku formu vlády - chápal ako formálnu náležitosť ústavného zákona, a nie ako vecnú stránku ústavného zákona. Tým si ústavný súd právomoc preskúmavať formálnu správnosť ústavných zákonov rozšíril svojou interpretačnou činnosťou aj na posudzovanie ústavných zákonov z hľadiska republikánskej formy vlády.
Právomoc preskúmavať ústavné zákony zostala tureckému ústavnému súdu zachovaná aj na základe tureckej ústavy z roku 1982, kde je právomoc preskúmavať ústavné zákony vyjadrená v čl. 148 ods. 1. Táto právomoc ústavného súdu je ale výslovne limitovaná len na posudzovanie formálnej stránky ústavných zákonov, ktorými sa mení turecká ústava. Nevzťahuje sa preto na vecnú stránku takýchto ústavných zákonov.
3)
Iný príbeh sa odohral v Indii. Najvyšší súd Indie svojou odvážnou rozhodovacou činnosťou o zmenách ústavy z roku 1950 vytvoril a rozvinul doktrínu o základnej štruktúre ústavy ako limitu zmien a doplnení existujúcej ústavy.
V rozhodnutí
Kesavananda Bharati v. State of Kerala
z 24. apríla 1973 Najvyšší súd Indie v súvislosti s preskúmaním 24., 25. a 29. dodatku k ústave rozvinul teóriu o základnej štruktúre ústavy. Právo ústavodarcu meniť a dopĺňať ústavu nezahŕňa jeho právo nahradiť základnú štruktúru, základný rámec ústavy. Podľa indickej doktríny základnej štruktúry ústavy môže byť postupom podľa čl. 368 indickej ústavy menená akákoľvek časť, resp. akékoľvek ustanovenie ústavy, ale žiadna časť, resp. žiadne ustanovenie nemôže byť zmenené tak, aby porušilo základnú štruktúru ústavy.Základná štruktúra ústavy je v prípade Indie tvorená rôznymi princípmi, ako najmä, ale nielen, prednosťou ústavy, republikánskou, demokratickou formou vlády, sekulárnym štátom, deľbou moci a federálnym štátnym zriadením. Tie nie sú v ústave z roku 1950 výslovne uvedené, ale vyplývajú z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Indie. Najvyšší súd Indie v tomto rozhodnutí odmietol názor, že dodatok k ústave je ústavný len pre splnenie formálnych požiadaviek na jeho prijatie. Súčasne v tomto rozhodnutí vyslovil, že posúdenie dodatku