Potreba istoty má nepochybne biologický základ. Istota je absencia racionálnych pochybností, potreba hľadania pravidelnosti, predvídateľnosti, poriadku, systému v chaose. Istota je jednou zo spoločenských hodnôt.
Jednou z nosných osobností, ktorá sa venovala interpretácií istoty ako spoločenskej hodnoty, bol francúzsky filozof René Descartes. Jeho inšpiratívny a dodnes akceptovateľný koncept o primárnom hľadaní zdroja istoty v premýšľajúcom rozume, možno nepochybne pretransformovať aj do oblasti práva tak, že pri riešení právnych, a to najmä interpretačných otázok, nemá byť rezultátom a nosnou myšlienkou novelizácia legislatívneho textu, ale naopak logická úvaha smerujúca k racionálnej zákonnej interpretácii s cieľom nájsť stabilné riešenie, ktoré by sa mohlo považovať za všeobecne akceptovateľné.
1)
S pojmom istota sa stretávame aj v systéme práva. V tomto systéme, vzhľadom na charakter vzťahov, ktoré reguluje (právne vzťahy), má prívlastok "právna istota".
Právna istota je často skloňovaným pojmom
2)
. Je nepochybné, že ak by sme zvolili penzum odborných textov či odborných článkov, v každom z nich by sme sa s týmto slovným spojením stretli.
Kým v samotných legislatívnych textoch, a to dokonca v textoch najvyššej právnej sily (Ústava SR), je pojem právna istota relatívne často frekventovaný, s jej dôrazom ako na vyznávanú spoločenskú hodnotu, no jej konkrétnu definíciu sme v normatívom texte doposiaľ nemali priamo ukotvenú.
O definovanie pojmu právna istota sa v rozhodovacej praxi niekoľkokrát pokúsil Ústavný súd SR. Spoločným menovateľom penza týchto rozhodnutí je klasifikovanie pojmu právna istota ako jedného zo základných princípov právneho štátu.
3)
V rozhodnutiach Ústavného súdu SR však nachádzame aj konkretizáciu, a to v podobe priameho obsahového naplnenia, keď tento definuje pojem právna istota takto: "
požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, t.j. aby sa porovnateľné, resp. obdobné situácie posudzovali po právnej stránke rovnakým spôsobom".
4)
Legislatívne vyjadrenie princípu právnej istoty obsahuje slovenský právny poriadok od roku 2016, a to vďaka
Civilnému sporovému poriadku (
CSP), ktorý v
čl. 2 ods. 2definuje, že:
"Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo."
Už na prvý pohľad môžeme identifikovať, že princíp právnej istoty je tu definovaný viac-menej v súlade s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR. Z vymedzenej definície je totiž nepochybné, že základným atribútom právnej istoty je požiadavka predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorá vo svojej podstate vychádza z toho, že rovnaké (obdobné skutkovo a právne) prípady sa majú posudzovať rovnako, čo zodpovedá požiadavke legitímneho očakávania. Toto legálne vymedzenie je nami zvolené zámerne, a to z dôvodu, že formulovaná definícia predstavuje vymedzenie pre konkrétnu právnu oblasť, a to pre oblasť civilného procesu, čo zároveň predstavuje kľúčový rámec nášho ďalšieho skúmania v načrtnutých otázkach.
Dominantné bude spojenie "právnej istoty" s konotáciami civilného procesu. Požiadavka predvídateľnosti procesu súdneho rozhodovania tak, zdá sa, nadobúda pri pojme právnej istoty významovú dominanciu - inak povedané, pre oblasť civilnoprocesných vzťahov sa princíp materiálneho právneho štátu projektuje vo viacerých sférach (ako napríklad zákonný sudca, legalita dokazovania a pod.), no jadro právnej istoty je spájané s predvídateľnosťou procesu, no aj výsledku procesu súdneho rozhodovania.
5)
Z predloženej legálnej definície je vyvoditeľné, že obsahovou náplňou pojmu právna istota v oblasti civilného procesu je existencia prvku ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít.
Ak by sme v CSP hľadali konkrétne vyjadrenie spojenia "ustálená rozhodovacia prax", už pri prvom prelistovaní ho môžeme identifikovať v § 48 CSP, ako aj v
