NEUMANN, J.: Ústavné zvyklosti – kritika, kontext, reflexie. Právny obzor, 102, 2019, č. 6, s. 470 – 482.
Constitutional traditions – review, context, reflections. The Article deals with topic of constitutional conventions. The authors analyse role and function of these specific source of law and ask the question if states with continental law culture should accept their existence. Core of considerations is built up on discussing condition required for their occurrence, i.e. stabilized long term praxis and common conviction of their binding force. Paper particularly reflects possible approaches, which lead to the fulfilment of these conditions.
Key words: Convention, Constitution, President, Custom
Úvod
Keď sa bývalý nemecký ústavný sudca U. Fabio pokúša v knihe Weimarská ústava dopátrať príčin jej totálneho zlyhania v zaťažkávacích skúškach prvej polovice 20. storočia, berie si pod drobnohľad jedno ustanovenie za druhým, dúfajúc, že tak odhalí a identifikuje tie miesta, ktoré odštartovali jednu z najväčších tragédií ľudských dejín. Prirodzene sa našli ustanovenia (týkajúce sa napríklad právomocí ríšskeho prezidenta), o ktorých funkčnosti by sa dali viesť polemické diskusie. Záverom bol však autor nútený konštatovať, že obsahová výbava Weimarskej ústavy predstavovala štandard, nie nepodobný ústavám súčasných moderných štátov.1 Zakotvovala široký diapazón ľudských práv, pokúšala sa o efektívne rozdelenie štátnej moci a počítala aj so vznikom obdoby ústavného súdu.2
V podobnom kontexte sa pri nedávnom 70. výročí nemeckého Základného zákona snažili zatlačiť novinári mierne provokatívnou otázkou do kúta právneho filozofia H. Dreiera. Pýtali sa: Čo by sa stalo v prípade, ak by v roku 1949 bola namiesto súčasného Základného zákona prijatá Weimarská ústava? Odpoveď bola neobyčajne priama. Pravdepodobne by sme ju dnes, po 70 rokoch, oslavovali s rovnakou radosťou.3
Ako je potrebné rozumieť takýmto záverom? Sú ústavy peknou ozdobou v obdobiach prosperity a mieru a zdrapom papiera v časoch hospodárskych kríz a blížiacich sa vojen?
Názorový prienik oboch spomínaných autorov v otázke kľúčových dôvodov kolapsu Weimarskej republiky odkazuje na Habermasov termín ústavného patriotizmu, objavujúci sa v 80. rokoch minulého storočia vo vyostrenom diskurze nemeckých historikov (der Historikerstreit).4 Radikálny spoločenský skok z „monarchie do republiky“ podľa mnohých nevytvoril dostatočný (nielen časový, ale ani intelektuálny) spoločenský priestor na formovanie predporozumenia demokratických pravidiel hry.5
Pomyslená vina je tak paradoxne „zvalená“ na také pravidlá spoločenského správania, ktorých pretavenie do písomnej (hmotnej) podoby sa ani nepredpokladalo. Napriek tomu to mali byť práve ony, ktoré mali pôsobiť ako ten najtuhší tmel spoločenského usporiadania.
Uvádzané konštatovanie, pochopiteľne, vyznieva v kontexte kontinentálnej právnej kultúry paradoxne. Nie je azda oveľa výhodnejšie spoľahnúť sa na prepracovaný systém právnych noriem, než vkladať nádeje do nepísaných pravidiel? Odpoveďou môže byť jednoduché áno, uvádzaná myšlienka však aj napriek tomu v európskych štátov dlhodobo rezonuje. So skloňovaním pojmu neviditeľnej ústavy sa možno stretnúť nielen doktríne ústavného práva, ale aj v judikatúre maďarského ústavného súdu.6 Pomyselný chválospev na význam ústavných medzier možno počuť napríklad z úst P. Pitharta, ktorý zastáva názor, že práve to, čo v ústave nie je napísané (!), ju v skutočnosti drží pospolu. Zároveň však nezabúda zdôrazniť, že ich prítomnosť (t.j. medzier) predpokladá dobrú vôľu v procese ich vypĺňania, čo možno inými slovami nazvať politickou kultúrou.7
Na druhej strane, akákoľvek nezhoda v spomínanom procese môže nielen v teoretickej rovine predstavovať zárodok ústavno-politickej krízy, ktorých príliš častý výskyt z pohľadu J. Malenovského spochybňuje idealizovanú predstavu stručných a čo možno najvšeobecnejších ústav. Ako vo svojej práci uvádza „...pokiaľ danej ústave chýba široké predporozumenie a nie je písaná pre stabilizovanú a vysoko kultúrnu spoločnosť, znamená jej stručnosť v skutočnosti medzerovitosť. Ústava potom nie je schopná pacifikovať spory pri svojom uplatňovaní, ale skôr ich sama svojimi medzerami privoláva a amplifikuje.“ 8 Pomerne radikálny postoj k nepísaným pravidlám ústavného práva v roku 2013 zaujal aj prezident Českej republiky M. Zeman, ktorý sa koncept ústavných zvyklostí nebál označiť za idiotský.9
Diskusia o nepísaných pravidlách sa tak ocitá medzi dvomi mlynskými kameňmi. Zatiaľ čo časť teoretikov upozorňuje na ich kľúčový význam v kritických chvíľach života štátu, opačný tábor spája ich „prítomnosť“ s rizikom vzniku možných konfliktov. Spoločný základ oboch názorových prúdov pritom netreba nevyhnutne hľadať v nepísanom charaktere takýchto pravidiel, ale skôr v odpovedi na otázku ako takéto pravidlá