Slávny rakúsky teoretik Hans Kelsen tvrdí, že spravodlivosť je iracionálny ideál, že ide o koncept, ktorý je odrazom našich subjektívnych túžob a preto je neprístupný objektívnemu ľudskému poznaniu.
2)
V podobnom duchu sa o spravodlivosti vyjadril Kelsenov študent, známy škandinávsky realista Alf Ross, ktorý povedal, že "
vzývanie spravodlivosti je ako búchanie päsťou po stole: ide o emocionálny výraz, pomocou ktorého človek premieňa svoje požiadavky na absolútne postuláty
".
3)
Právnikom, ktorí sa nad spravodlivosťou nikdy nezamýšľali z filozofického hľadiska, sa môžu zdať takéto tvrdenia príliš expresívne. Ako si môže niekto dovoliť vykázať spravodlivosť z chladnej krajiny vypočítateľného rozumu do horúcej ríše iracionálnych vášní, ak od počiatku právneho myslenia existuje medzi ľuďmi všeobecný konsenzus, že spravodlivosť je konečným účelom práva? A predsa, na ilustráciu Kelsenovej a Rossovej tézy netreba príliš veľa dôvtipu; stačí sa pozrieť na každodenné debaty, v ktorých sa o spravodlivosti diskutuje: pre niekoho je krádežou súkromné vlastníctvo, pre iného zasa zdaňovanie. Niekto si myslí, že interrupcie sú vraždou, iní zasa tvrdia, že ide o ľudské právo...
V princípe existujú dva spôsoby, akými sa dá obhajovať ideál spravodlivosti proti príkladom morálnej a politickej nezhody. Prvým spôsobom je definovanie spravodlivosti pomocou takých formulácií, s ktorými musí súhlasiť každý rozumný človek. Takouto definíciou je napríklad tvrdenie, podľa ktorého spravodlivosť znamená rozhodovať v rovnakých prípadoch rovnako a v odlišných odlišne.
4)
Aj keď s týmto tvrdením súhlasíme všetci, morálna a politická nezhoda sa objaví ihneď, ako začneme uvažovať nad tým, ktoré prípady sú tie rovnaké a ktoré odlišné. Je pár rovnakého pohlavia verne sa milujúcich dospelých osôb na účely spravodlivosti tým istým prípadom ako pár tvorený milujúcim a verným mužom a ženou? Je menovanie generálneho prokurátora prezidentkou tým istým prípadom ako menovanie ústavných sudcov a sudkýň? Iné populárne vymedzenie spravodlivosti, známe ešte z rímskeho práva, hovorí, že spravodlivé je dať každému, čo mu patrí (
Suum cuique tribuere
).
5)
Aj s touto formuláciou všetci súhlasia, no zrejme len vďaka tomu, že základná otázka spravodlivosti - komu čo patrí? - ostáva otvorená. Patrí Richardovi Sulíkovi ospravedlnenie za to, že mu Igor Matovič počas zúriacej pandémie verejne odkázal, aby išiel kopať hroby? Patrí občanom SR právo zúčastňovať sa na referende o predčasných parlamentných voľbách? Každý, koho tieto otázky zaujímajú, má na ne svoj názor, podobe ako si vie každý vytvoriť názor na obrazy Andyho Warhola či bryndzové halušky. Spravodlivosť je iracionálny ideál.
Druhý spôsob, ako môžu právnici tento nie úplne lichotivý záver - ak nie vyvrátiť, tak aspoň oslabiť - spočíva v koncipovaní spravodlivosti ako záležitosti, ktorá sa týka kompetencií a procesov. V tomto zmysle normatívna veta, či už zákona alebo rozsudku, nie je spravodlivá preto, že obsahovo zodpovedá nejakému nepopierateľnému princípu spravodlivosti, ale preto, že vzišla z nejakého vopred ustanoveného procesu, či už legislatívneho alebo súdneho. Na prvý pohľad sa zdá, že takouto konceptuálnou zmenou došlo k paradigma
