NEUMANN, J.: Weimarská ústava (1. časť). Cesta k prijatiu základného dokumentu. Právny obzor, 104, 2021, č. 3, s. 229 - 246.
The Weimar Constitution (Part 1) The road to adopting a basic document.The main objective of the work is to introduce the Weimar constitution in the historical context of the interwar German republic (1918 – 1933) and at the same time raise the question – which role did this document play in the critical moments of gradual democracy collapse in this state? The first part of the study gives its attention.
Key words:
Weimar constitution, November revolution, Hugo Preuß, German Reich (1918 - 1933)Úvod
Historik
G. Mann
otvára vo svojej knihe kapitolu dejín medzivojnovej republiky poznámkou o dvoch základných dokumentoch, medzi ktorými sa obyvatelia Nemecka ako porazeného štátu po 1. svetovej vojne ocitli.
1)
2)
Prvým dokumentom bola Weimarská ústava, ktorej úlohou bola stabilizácia poriadku v rámci novovzniknutej republiky, a to v čase prebiehajúcej revolúcie a občianskej vojny (!). Na druhej strane stála Versaillská mierová zmluva, ktorá výrazným spôsobom redefinovala postavenie Nemecka v medzinárodnom spoločenstve štátov, z ktorých mnohé ešte pred niekoľkými mesiacmi stáli na opačných stranách frontových línií.Oba spomínané dokumenty boli v neskoršom období opakovane podrobované ostrej kritike. Ba čo viac, názvy miest ich prijatia sa nielen v nemeckojazyčnom prostredí stali symbolmi reprezentujúcimi konkrétny odkaz, či dokonca pocit. S určitou mierou historickej vulgarizácie možno v tejto súvislosti konštatovať, že význam slov
Versailles
a
Weimar
sa v spomínanej symbolickej rovine prekrýva so slovami
poníženie
a
slabosť
. Poníženie vyplývajúce z podmienok mierovej zmluvy, ktorých cieľom bol oslabiť a potupiť cisárske Nemecko zodpovedné za rozpútanie vojny a
slabosť
prameniaca z následnej neschopnosti prvej nemeckej demokracie a jej politických lídrov zabrániť vstupu do ďalšej svetovej vojny, tentokrát však ešte omnoho hrozivejšej akou bola tá predchádzajúca. Vzájomná podmienenosť oboch dokumentov je z týchto dôvodov neodškriepiteľná.Snaha o významové uchopenie pojmu
Weimar
bude bezvýsledná, ak v rovnakom rámci diskusie nepríde k objasneniu vplyvu a spoločenských dôsledkov mierových rokovaní vo
Versailles
. Nič na tom nezmení ani fakt, že pohnútky aktérov, ktorí sa na prijímaní oboch dokumentov (spolu)podieľali, mohli byť protichodné. Zodpovedá tomu nakoniec aj samotný odborný diskurz, ktorý ani v súčasnosti nespochybňuje, že Versaillská mierová zmluva rysuje priamu zodpovednostnú linku od konca prvej svetovej vojny k rozpútaniu tej druhej, čo nás dokonca môže priviesť k záveru, že išlo o jeden vojenský konflikt, ktorý prerušilo iba krátke mierové intermezzo.Pri skúmaní Weimarskej ústavy sa k obdobne jednoznačným záverom nedopracujeme. Dostávame sa tým zároveň aj k motivácii preložiť Weimarskú ústavu do slovenského jazyka. Impulzom k takémuto kroku nebola snaha obohatiť fond preložených ústavných dokumentov, ale nastoliť vedeckú otázku, ktorej charakter je tak historický, ako právny a v neposlednom rade aj sociologický. Laické vyjadrenie tejto otázky môže byť nasledujúce -
Má Weimarská ústava na kolapse medzivojnovej Nemeckej republiky svoj podiel viny?
Nie je žiadnym tajomstvom, že podnetom na iniciovanie tejto diskusie bol rozhovor s nemeckým ústavným sudcom
H. Dreierom
pri príležitosti 70. výročia prijatia Základného zákona. Rešpektovaný sudca na mierne provokatívnu otázku novinára (cit.) -
čo by sa stalo v prípade, ak by bola v roku 1949 prijatá namiesto oslavovaného Základného zákona Weimarská ústava? -
odpovedal celkom lakonicky (cit.) -
pravdepodobne by sme ju dnes, po 70. rokoch, oslavovali s rovnakou radosťou
.
3)
Dreier toto prekvapivé tvrdenie následne ešte sám umocnil vyhlásením, že ak by bola v roku 1919 prijatá namiesto Weimarskej ústavy súčasná podoba Základného zákona, nástup Hitlera by sa, podľa jeho názoru, oddialil maximálne o štyri až päť rokov.
4)
Z pomyselných pliec Weimarskej ústavy tak celkom nečakane sňal bremeno (spolu-) zodpovednosti, ktorú jej vzhľadom na údajné
konštrukčné nedostatky
mnohí pripisujú dodnes. Nakoniec aj známe okrídlené heslo -
Bonn nie je Weimar
, vyslovené v 50. rokoch švajčiarskym novinárom
F. Allemannom
- malo vyjadrovať snahu tvorcov nemeckej povojnovej ústavy - Základného zákona, poučiť sa zo slabín weimarskej predchodkyne a navrhnúť dokument, ktorého mechanizmy by nástupu totality dokázali efektívne zabrániť.
5)
Cieľom predkladanej štúdie nie je na nastolenú otázku poskytnúť autoritatívnu odpoveď. Snahou je priblížiť historický kontext a proces prijímania Weimarskej ústavy, ozrejmiť jej štruktúru a obsah s upriamením pozornosti na kritické momenty jej aplikácie, resp. interpretácie zo strany kľúčových politických aktérov. Prvá časť štúdie bude zameraná na proces prijímania Weimarskej ústavy v kontexte búrlivej spoločenskej situácie v Nemecku na prelome rokov 1918 - 1919.
Vznik republiky a prijatie Weimarskej ústavy
Blížiaci sa koniec prvej svetovej vojny predznamenával radikálnu zmenu nielen v sociálnej, ale aj ústavnoprávnej oblasti. Už od roku 1917 bol na pôde Ríšskeho snemu opakovane zdôrazňovaný nesúhlas tak s pokračovaním krvavého konfliktu, ako aj s aktuálnou podobou fungovania štátu - Nemeckého cisárstva. Medzistranícky výbor (Interfraktionelles Auschuss), ktorý v tomto období vzniká na parlamentnej pôde Ríšskej rady, svoje požiadavky artikuluje veľmi jednoznačne - začatie mierových rokovaní a okamžitá parlamentarizácia monarchie. A hoci význam uvádzaného orgánu nebol nijako marginálny (výbor tvorila väčšina poslancov Ríšskej rady), jeho reálne možnosti ovplyvňovať situáciu v štáte boli obmedzené.
6)
V Ústave Nemeckej ríše z roku 1871, prezývanej aj Bismarckova ústava, nebol vzťah parlamentu a vlády bližšie upravený. Jej text dokonca nepoznal ani vládu v zmysle kolektívneho orgánu. Explicitne spomenutý bol v tejto súvislosti iba ríšsky kancelár (článok 15), ktorého do funkcie podľa vlastného uváženia menoval priamo nemecký cisár. Poverený bol predsedaním Ríšskej rade ako druhej parlamentnej komore, zastupujúcej záujmy jednotlivých spolkových krajín. V zmysle ústavy patril k jeho ďalším úlohám vágne formulovaný a bližšie nešpecifikovaný
výkon záležitostí
(Leitung der Geschäft