NEUMANN, J.: Sekulárny štát ako neúspešný projekt (?). Právny obzor, 104, 2021, č. 4, s. 318 - 328.
Secular state as an unsuccessful project (?) The Article deals with the historical perspective of the secular state´s problematic and challenges this conception currently faces. The author defends the thesis, that even secular society needs ideological sources to sustain its intrinsic coherence and avoid the risk of its decay.
Key words:
secularism, ideological neutrality of the state, religion, politicsÚvod
Sekulárny charakter štátu v súčasnosti patrí k základným ideovým východiskám moderných liberálnych demokracií.
1)
Štát sa pri výkone verejnej moci nesmie vzťahovať k náboženskému - ale ani ideologickému
2)
či inému doktrinálnemu - učeniu, neexistuje žiadna oficiálna štátna cirkev, a už samotný prívlastok
liberálny
predznamenáva, že žiadny náboženský svetonázor (Weltanschauung) nemôže mať ambíciu ovládnuť sociálny priestor v zmysle politickej sily.
3)
Presadenie náboženskej neutrality, ku ktorej v niektorých európskych krajinách prichádza až koncom 20. storočia, sa však neobišlo bez ťažkostí. Idealistická predstava tolerantného štátu, ktorý vytvára bezpečný priestor pre názorovú, náboženskú, ideologickú (...) pluralitu, je takmer ihneď naštrbovaná kritickými príspevkami filozofov (Ch. Taylor, J. Rawls, J. Habermas, E.-W. Böckenforde...), ktorí upozorňujú, že strata pôvodného náboženského tmelu môže mať za následok postupnú spoločenskú fragmentáciu, oslabenie pocitu spolupatričnosti a v neposlednom rade aj pokles ochoty rešpektovať východiskové hodnoty demokratickej spoločnosti.
4)
Povedané inými slovami, existencia politickej legitimity, ktorej vznik opisuje Habermasova teória racionálneho diskurzu, nie je sama osebe garanciou existencie sociálnej súdržnosti.
5)
Tá je podmienená celým radom politických, ale aj nepolitických faktorov, z ktorých mnohé majú predštátny charakter. Venovať pozornosť tejto téme je dôležité najmä z dôvodu úzkej previazanosti dvoch naznačených kategórií. Oslabovanie sociálnej súdržnosti totiž naštrbuje aj politickú legitimitu, a to aj v prípade, že predpoklady k jej "získaniu" boli splnené.
V príspevku rozdelenom do dvoch častí sa pokúsim priblížiť príčiny tohto javu. Budem sa snažiť obhájiť tézu, že (1) vnímanie sekularizácie podlieha historickej idealizácii, čoho dôsledkom je nesprávny predpoklad, v ktorého zmysle je (2) sekulárny štát schopný vytvárať hodnotu sociálnej súdržnosti bez previazanosti na (zástupné) náboženské alebo ideologické zdroje.
Odluka ako mýtus osvietenstva
Aj keď sa v mnohých definíciách možno stretnúť s názorom, že sekularizácia (zosvetštenie) je produktom modernej doby, s pokusmi o striktné oddelenie cirkvi od štátu sa stretneme už v období vrcholného stredoveku.
6)
Trochu paradoxne narazíme na takéto myšlienky najmä v spisoch cirkevných vzdelancov, ktorí v zmysle Ježišovho -
Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie
(Marek 12:17) - vyzývali cirkev k duchovnej očiste a stiahnutiu svojho vplyvu na mocenské rozhodovanie panovníkov. V diele
O jedinej vláde
(De monarchia) vyjadril nesúhlas s vmiešavaním sa cirkvi do politických záležitostí aj známy taliansky básnik
D. Alighieri
. Odmietol tak rozšírenú teóriu o dvoch mečoch - svetskom a duchovnom - ktoré mal Boh zanechať apoštolovi Petrovi.
7)
V nadväznosti na myšlienky tzv. reformistov (Viklif, Hus, Luther) odznievajú rovnako odvážne myšlienky aj počas cirkevných rozkolov v 14. a 15. storočí. V
Štyroch pražských artikulách
, ktoré naformuloval predstaviteľ husitského hnutia
Jakoubek ze Stříbra
, sa napríklad stretneme s požiadavkou zakázať
světské panování kněží
, čo radikálna časť husitov ešte umocnila presvedčením, že český panovník by sa mal trónu ujať na základe voľby (!) a nie dedičského nástupníctva.
8)
Zároveň však treba zdôrazniť, že naznačené príklady síce môžeme vnímať ako oslabovanie autority jednotnej (katolíckej) cirkvi, cieľom buričov však nebolo spochybnenie autority Boha ani popretie kresťanského učenia. Vnímanie úzkej previazanosti božskej moci a panovníckej legitimity je aj v 17. storočí nespochybniteľným východiskovým princípom, ktorý sa odráža aj v dielach významných politických filozofov.
9)
Autentický pohyb od
posvätného
k
profánnemu
možno zaznamenať až s vrcholiacim osvieteneckým hnutím na konci 18. storočia, a to v kontexte dvoch revolúcií - americkej a francúzskej. Cieľom tohto filozofi