NEUMANN, J.: Weimarská ústava (2. časť). Hľadanie identity nového štátu. Právny obzor, 104, 2021, č. 5. s. 375 - 388.
https://doi.org/10.31577/pravnyobzor.2021.5.04
Weimar constitution (Part 2). Searching for the new state´s identity. The main objective of the work is to introduce the Weimar constitution in the historical context of the interwar German republic (1918 – 1933) and at the same time raise the question – which role did this document play in the critical moments of gradual democracy collapse in this state? The second part of the series gives its attention to the process of forming a constitutional identity and defining essential characteristics of the future state.
Key words: Weimar constitution, Hugo Preuß, Reichstag, flag dispute, German Reich (1918 – 1933)
Úvod
Weimarská ústava dodnes patrí k najspornejším ústavným dokumentom 20. storočia. Jej historicko-právne hodnotenie poznamenáva najmä fakt, že nedokázala zabrániť nástupu totalitného nacistického režimu. Časť viny za to niektorí autori pripisujú obsahovým nedostatkom tohto základného dokumentu. Oponenti naopak upozorňujú, že jeho tvorcov tým vystavujeme kritike za udalosti, ktoré nemohli predvídať.
1)
Naším cieľom nie je prihovárať sa v prospech žiadneho z uvedených názorov. Sériou krátkych článkov sa pokúsime obsah Weimarskej ústavy čitateľom priblížiť, a to v konfrontácii s neskorším politickým vývojom medzivojnovej nemeckej republiky. Zameriame sa predovšetkým na priebeh poslaneckých, ako aj odborných diskusií, ktoré sprevádzali formovanie ústavného textu.
Nemecká ríša je republika
Prijatie Weimarskej ústavy predstavovalo v turbulentnom období rokov 1918 - 1919 formálne ukončenie novembrovej revolúcie, ktorá sa tak mohla označiť za úspešnú. Finálnu verziu ústavného dokumentu tvorili dve základné časti. Prvá časť s názvom
Postavenie a úlohy Ríše
definovala charakter štátu a jeho inštitucionálny rámec. Druhá časť nazvaní
Základné práva a povinnosti Nemcov
obsahovala katalóg základných ľudských práv a slobôd.Poslanci Národného zhromaždenia prijatím ústavy zároveň splnili svoju najdôležitejšiu úlohu. Priebeh rokovaní však odhalil aj výraznú protichodnosť spoločenských predstáv o ideálnej podobe budúceho štátu. Prejavovala sa najmä pri hľadaní odpovedí na kľúčové otázky ústavnej identity.
Malo by ísť o štát unitárny alebo federalistický? O štát sociálny alebo socialistický?
Parlamentnú alebo prezidentskú formu vlády? Nemeckú ríšu či republiku?
Opakovane sa pritom možno stretnúť s výhradou, že búrlivé poslanecké diskusie nesprevádzala žiadna ucelená teoretická vízia či koncepcia, ktorá by procesu ústavnej tvorby dokázala dodať potrebnú štruktúru.
2)
Prezentované návrhy odzrkadľovali rozmanité - mnohokrát aj neskrývane naivné - svetonázorové postoje, ktoré sa poslanci pokúšali zapracovať do textu ústavy. Ilustratívnym príkladom môže byť poslanec Friedrich Naumann (DDP), poverený zostavením katalógu ľudských práv. Ten sa v pôvodných verziách svojich návrhov snažil do základného dokumentu zakomponovať vety ako:
kto nepracuje, nech neje, väčšina rozhoduje
alebo
o cudzincov sa staráme tak, akoby sme chceli, aby sa v cudzine starali o nás
.
3)
Definitívna podoba územného členenia, štátnych symbolov či rozsahu právomocí jednotlivých orgánov sa tak v záverečnej fáze rokovaní mnohokrát stávala výsledkom akéhosi "kompromisu z kompromisov", ktorý sa neskôr ukázal byť nevyhovujúcim pre všetky zúčastnené strany. Ako túto skutočnosť v prípade otázok organizácie štátnej moci výstižne vyjadril historik
H. Winkler
(cit.): "
...pre unitaristov bola Ríša nakoniec príliš federalistická, pre federalistov, naopak, príliš unitárna
".
4)
Na nečakanú prekážku narazil aj pôvodný zámer hľadať inšpiráciu v ústavách západných krajín. Poslancov postupne odrádzali nielen špecifiká zložitého administratívneho členenia bývalej monarchie - a s tým súvisiaca problematika spravodlivej distribúcie právomoci - ale aj čoraz väčší odpor proti samotnému Západu. Objektívne posúdenie vhodnosti francúzskeho, britského či amerického ústavného modelu totiž pre mnohých nebolo možné oddeliť od skutočnosti, že to boli zástupcovia práve týchto krajín, ktorí sa na jednom z parížskych predmestí predbiehali vo formulácii čo najtvrdších mierových podmienok.
Azda jediným hodnotovým priesečníkom, ktorý v prvej polovici roka 1919 dokázal spojiť poslancov naprieč politickým spektrom, bolo presvedčenie, že Nemecko musí byť republikou. Prejavilo sa to aj na výsledkoch prvých povojnových volieb do Národného zhromaždenia, v ktorých najvyšší počet hlasov pripadol trojlístku demokratických strán (SPD, Zentrum, DDP), otvorene