Tento článok je reakciou na článok Jakuba Neumanna Limity diskrécie prezidenta Slovenskej republiky pri udeľovaní poverenia na zostavenie vlády. Plne uznávajúc legitimitu a význam nepísaného ústavného práva v článku ponúkam rozdielny uhol pohľadu na niektoré podstatné súvislosti procesu, ktorým prezident Slovenskej republiky poveruje lídra politickej strany zostavením vlády predtým, než k menovaniu vlády skutočne dôjde. Vzhľadom na túto názorovú rozdielnosť v porovnaní s J. Neumannom prichádzam do určitej miery k odlišným záverom ohľadom úlohy prezidenta v tomto procese a limitov jeho diskrécie.
This paper is a reaction to the article of Jakub Neumann entitled Discretion limits of President of Slovak republic in granting the mandate for government formation. Fully accepting the legitimacy and importance of the unwritten constitutional law, I offer a different perspective on some essential factors of the process in which the President of the Slovak Republic assigns a leader of a political party the task of forming a new Government before any Government is actually appointed. Considering this difference of opinions with J. Neumann, I partially come to different conclusions as for the limits of discretion and the role of the President in this process.
1)
GIBA, M.: Povinnosti a možnosti prezidenta Slovenskej republiky v procese zostavovania vlády; Justičná revue, 73, 2021, č. 3, s. 395 - 407.
Úvod
Vo svojom článku sa Jakub Neumann zamýšľa nad hranicami uváženia prezidenta republiky pri udeľovaní poverenia na zostavenie vlády v podmienkach Slovenska. Ide nepochybne o veľmi dôležitú otázku súvisiacu s témou nepísaného ústavného práva. Je to téma môjmu srdcu blízka
2)
, a zároveň v našich podmienkach stále dosť málo vedecky prebádaná, hoci záujem o ňu v posledných rokoch vzrastá
3)
.
V článku J. Neumanna sa prejavuje nielen jeho tvorivý vedecký duch, ale aj nadšenie pre vec a pre diskusiu, ktoré mu bolo vlastné už od študentských čias. V článku mám česť byť jediným predstaviteľom doktríny, s ktorého názormi J. Neumann priamo polemizuje. Preto článok beriem, v dobrom slova zmysle, ako hodenú rukavicu. S mnohými v ňom uvedenými tvrdeniami pritom súhlasím. Predovšetkým s tým, že aj v podmienkach kontinentálnej právnej kultúry
"je rozumné akceptovať záväznosť nepísaných pravidiel aj tam, kde možno rovnaký účinok docieliť ich jednoduchým zhmotnením do písanej podobý'.
Hlásim sa tiež k tomu, že
"nepísané normy nie sú iba vhodným doplnkom ich dôležitejších'písaných náprotivkov, ale skôr nevyhnutným predpokladom ich vzniku".
Napriek tomu, s nosnými argumentmi a závermi autora si dovolím nesúhlasiť. Netreba pripomínať, že názorový nesúhlas je v podmienkach slobodného a civilizovaného sveta nielen úplne prirodzená, ale aj potrebná vec, vďaka ktorej sa nachádzajú riešenia problémov. Preto som sa rozhodol predostrieť svoj pohľad na túto problematiku vo forme reakcie na článok J. Neumanna.Pre lepšiu prehľadnosť svoj príspevok
4)
rozdelím do ôsmich bodov, ktorých názvami sa snažím vystihnúť hlavnú myšlienku každého z nich. V rámci týchto bodov reagujem na konkrétne tvrdenia J. Neumanna.
1 Nie je víťaz ako víťaz
Celkom prvý moment, na ktorý sa mi žiada reagovať, je to, ako sa u nás pri parlamentných voľbách pracuje s pojmom "víťaz volieb". Nejde len o J. Neumanna, ale o nemalý počet autorov, najmä z radov žurnalistov a politických komentátorov. Bez ďalšieho za "víťaza volieb" označujú politické zoskupenie, ktoré vo voľbách dosiahlo najvyšší počet hlasov a na listine výsledkov skončilo prvé v poradí. Do istej miery sa dá rozumieť tejto skratke, ktorá môže byť, napríklad na účely žurnalistiky, azda aj praktická a potrebná. No ak sa debata vedie na úrovni ústavnoprávnej vedy alebo pre potreby reálnej aplikačnej praxe (napr. radenie hlave štátu), pri určovaní víťaza je nutné dôsledne vziať do úvahy všetky relevantné parametre, nielen to, kto skončil prvý v poradí podľa počtu hlasov. Týmito parametrami sú, po prvé, volebný systém uplatňovaný pre voľby do Národnej rady SR (ďalej aj "Národnej rady"), ktorý je proporcionálny a, podruhé, kreačná závislosť vlády od parlamentu, ktorá sa prejavuje potrebou získania jeho dôvery, ak má vláda plnohodnotne vládnuť.
Víťazom každej hry je ten, komu sa podarí najlepšie dosiahnuť jej cieľ. Prihliadnime teraz na banálny fakt, že cieľom politických strán zúčastňujúcich sa volebnej súťaže je vládnutie, resp. podiel na ňom, a tiež na fakt, že cesta k tomuto cieľu na Slovensku vedie cez ziskväčšiny v parlamente. Víťazom je ten, komu sa tento cieľ podarí dosiahnuť, teda zostaví vládu s parlamentnou dôverou. Tí, ktorí v tom neuspejú, teda skončia v opozícii, sú porazení, pretože podiel na vládnutí nemajú. Prislúcha im úloha robiť vláde oponentúru v nádeji, že pri ďalšej príležitosti sa im podarí cieľ hry dosiahnuť.
Základným efektom volebného systému pomerného zastúpenia
5)
je väčší počet rôzne veľkých subjektov v parlamente
6)
, z ktorého principiálne vyplýva nutnosť koaličného vládnutia (so zriedkavými výnimkami jednofarebných vlád, ktoré len potvrdzujú toto pravidlo). Proporcionálny systém pripúšťa rôzne konkrétne variácie politickej štruktúrovanosti parlamentu, od systému jednej silnejšej a väčšieho počtu menších strán, cez systém dvoch väčších a niekoľkých menších strán až po systém väčšieho počtu strán, medzi ktorými niet žiadnej, ktorá by bola dlhodobo dominantná. Z tejto spleti rôznych konštelácií, ktoré sa navyše v čase môžu meniť, vyplýva, že vládna koaličná väčšina, ktorá vznikne po parlamentných voľbách, môže mať rozličnú štruktúru a podobu z pohľadu počtu a veľkosti jej členov i z pohľadu volebného výsledku, ktorý jednotlivo dosiahol každý z nich.
Na ilustráciu fungovania ústavnoprávnych mechanizmov siahame neraz po metaforách zo športu. Môžu byť veľmi užitočné, aksú zvolené príhodne. Po športovej metafore siahol i J. Neumann. Súhlasím s ním, že existuje niečo ako
"prirodzene rozšírené v