Celkom prvý moment, na ktorý sa mi žiada reagovať, je to, ako sa u nás pri parlamentných voľbách pracuje s pojmom "víťaz volieb". Nejde len o J. Neumanna, ale o nemalý počet autorov, najmä z radov žurnalistov a politických komentátorov. Bez ďalšieho za "víťaza volieb" označujú politické zoskupenie, ktoré vo voľbách dosiahlo najvyšší počet hlasov a na listine výsledkov skončilo prvé v poradí. Do istej miery sa dá rozumieť tejto skratke, ktorá môže byť, napríklad na účely žurnalistiky, azda aj praktická a potrebná. No ak sa debata vedie na úrovni ústavnoprávnej vedy alebo pre potreby reálnej aplikačnej praxe (napr. radenie hlave štátu), pri určovaní víťaza je nutné dôsledne vziať do úvahy všetky relevantné parametre, nielen to, kto skončil prvý v poradí podľa počtu hlasov. Týmito parametrami sú, po prvé, volebný systém uplatňovaný pre voľby do Národnej rady SR (ďalej aj "Národnej rady"), ktorý je proporcionálny a, podruhé, kreačná závislosť vlády od parlamentu, ktorá sa prejavuje potrebou získania jeho dôvery, ak má vláda plnohodnotne vládnuť.
Víťazom každej hry je ten, komu sa podarí najlepšie dosiahnuť jej cieľ. Prihliadnime teraz na banálny fakt, že cieľom politických strán zúčastňujúcich sa volebnej súťaže je vládnutie, resp. podiel na ňom, a tiež na fakt, že cesta k tomuto cieľu na Slovensku vedie cez ziskväčšiny v parlamente. Víťazom je ten, komu sa tento cieľ podarí dosiahnuť, teda zostaví vládu s parlamentnou dôverou. Tí, ktorí v tom neuspejú, teda skončia v opozícii, sú porazení, pretože podiel na vládnutí nemajú. Prislúcha im úloha robiť vláde oponentúru v nádeji, že pri ďalšej príležitosti sa im podarí cieľ hry dosiahnuť.
Základným efektom volebného systému pomerného zastúpenia
5)
je väčší počet rôzne veľkých subjektov v parlamente
6)
, z ktorého principiálne vyplýva nutnosť koaličného vládnutia (so zriedkavými výnimkami jednofarebných vlád, ktoré len potvrdzujú toto pravidlo). Proporcionálny systém pripúšťa rôzne konkrétne variácie politickej štruktúrovanosti parlamentu, od systému jednej silnejšej a väčšieho počtu menších strán, cez systém dvoch väčších a niekoľkých menších strán až po systém väčšieho počtu strán, medzi ktorými niet žiadnej, ktorá by bola dlhodobo dominantná. Z tejto spleti rôznych konštelácií, ktoré sa navyše v čase môžu meniť, vyplýva, že vládna koaličná väčšina, ktorá vznikne po parlamentných voľbách, môže mať rozličnú štruktúru a podobu z pohľadu počtu a veľkosti jej členov i z pohľadu volebného výsledku, ktorý jednotlivo dosiahol každý z nich.
Na ilustráciu fungovania ústavnoprávnych mechanizmov siahame neraz po metaforách zo športu. Môžu byť veľmi užitočné, aksú zvolené príhodne. Po športovej metafore siahol i J. Neumann. Súhlasím s ním, že existuje niečo ako
"prirodzene rozšírené v