Táto esej skúma úlohu inteligenčného kvocientu (IQ) a emocionálneho kvocientu (EQ) v rozhodovacom procese sudcov v kontexte ich nezávislosti a nestrannosti. V roku 1776, prijatím Constitution of Virginia, sa myšlienka deľby moci a nezávislého súdnictva po prvýkrát stala základným kameňom demokratických systémov. Táto esej analyzuje, ako inteligencia a emocionálne cítenie sudcov ovplyvňujú ich schopnosť plniť túto rolu.
Inteligencia, definovaná ako schopnosť učiť sa, abstraktne myslieť a prispôsobiť sa neočakávaným situáciám, je nevyhnutná pre sudcov pri aplikácii práva, ktoré často obsahuje právne „medzery“ vyžadujúce kreatívne riešenia. Právnické vzdelanie a justičné skúšky sú prvými testami týchto schopností. Sudca musí byť schopný uvažovať mimo bežných rámcov, aby efektívne interpretoval zákon a zabezpečil spravodlivé riešenie sporov bez odopretia spravodlivosti.
Avšak, samotná inteligencia nestačí na zabezpečenie nestranného a spravodlivého rozhodovania. Emocionálna inteligencia, a konkrétne empatia, umožňuje sudcom rozoznať a kontrolovať vlastné emócie, čo je kľúčové pri odolávaní vonkajším a vnútorným tlakom, vrátane korupcie a zaujatosti. Schopnosť vcítiť sa do situácie účastníkov sporov a pochopiť ich mentálny svet je nevyhnutná pre spravodlivé rozhodnutie. Tým sa sudcovia môžu vyhnúť rozhodovaniu podľa politických alebo iných vplyvov, ktoré by mohli narušiť dôveru v súdny systém.
Esej ukazuje, že sudca musí disponovať vysokou racionálnou a emocionálnou inteligenciou na to, aby vykonával svoju funkciu efektívne a spravodlivo. Avšak, morálna úroveň sudcu je nakoniec kľúčovým faktorom, ktorý určuje jeho schopnosť rozhodovať nezávisle a nestranne.