Príspevok sa zaoberá problematikou nejednoznačnosti právnej úpravy v súvislosti s uplatňovaním prostriedkov procesného útoku a obrany, predovšetkým v súvislosti s navrhovaním dôkazov. Z právnej úpravy jednoznačne nevyplýva, či strana, ktorá má povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, môže kedykoľvek počas konania zobrať svoj návrh na vykonanie dôkazu späť, a či je súd takýmto späťvzatím viazaný. Inými slovami, či môže súd dôkaz vykonať aj po tom, čo strana súdu oznámila, že na vykonaní dôkazu netrvá a svoj návrh na vykonanie dokazovania zobrala späť. Táto nejednoznačnosť má za následok rozdielny prístup súdu a nerešpektovanie „späťvzatím“ návrhu na vykonanie dôkazov, a to ani v prípadoch, ak je späťvzatie návrhu logicky odôvodnené zmenou pomerov v prebiehajúcom konaní.
Dispositional principle in the application of procedural attack and procedural defense means in proceedings according to the Civil Procedure Code[1]
The article deals with the issue of legal ambiguity in connection with the application of procedural attack and defense means, primarily in connection with the presentation of evidence. It is not clear from the legislation whether the party, who has the duty of assertion and proof can at any time during the proceedings withdraw its proposal for taking evidence and whether the court is bound by such withdrawal. In other words, whether the court can take the evidence even after the party has informed the court that it does not insist on taking the evidence and has withdrawn its proposal to take the evidence. This ambiguity results in a different approach by the court and disregard for the "withdrawal" of a motion to take evidence, even in cases where the motion's withdrawal is logically justified by a change in the circumstances of the ongoing proceedings.
Kľúčové slová: Navrhovanie dôkazu, späťvzatie návrhu dôkazu, dôkazná povinnosť, vykonanie dôkazu
Key words: Proposal of evidence, withdrawal of the proposal of evidence, burden of proof, execution of evidence
Úvod
Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
V prvom rade majú procesné strany povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Za účelom zistenia podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia. CSP ukladá stranám povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom či procesnou obranou strany sporu.
Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana sporu poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Predmetom dokazovania tak ostávajú len tie skutkové okolnosti, ktoré sú medzi stranami sporné, resp. strany ich prezentovali súdu odlišne.[2]
V sporovom konaní je súd limitovaný nielen skutkovými tvrdeniami strán sporu, ale aj (až na výnimky) dôkazmi, ktoré strany predložili, alebo navrhli za účelom preukázania sporných skutočností. Sporové konanie sa teda riadi princípom formálnej pravdy. Ustanovenie § 150 CSP zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán, a to povinnosť tvrdiť. Schopnosť strany uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Skutkové tvrdenia sú obsahom jednotlivých procesných úkonov strán sporu, ktoré majú formu písomných podaní či ústnych