Významný právny teoretik 19. storočia, Rudolf von Ihering, vníma právo ako živú silu, ako výsledok boja. Každý človek je v boji za vlastné právo súčasne bojovníkom za právo v záujme spoločnosti a tento boj má človeku pomôcť uvedomiť si vlastné postavenie nositeľa subjektívnych práv pri obrane svojich legitímnych záujmov.
Zastúpenie v civilnom procese de lege lata
Súčasná odborná spisba neponúka mnoho plnohodnotných definícií pojmu "zastúpenie" pravdepodobne z dôvodu, že ide o aj medzi laickou verejnosťou známy, pochopiteľný a pochopený inštitút, ktorý sa vo svojej samotnej podstate nejaví byť problematickým.
Z tohto penza doktrína definuje procesné zastúpenie ako
"procesný inštitút spočívajúci v tom, že z konania zástupcu vznikajú práva a povinnosti zastúpenému"
1)
. Staršia odborná literatúra uvádza, že zastupovanie účastníka konania je upravené tak, aby účastník konania mal možnosť právneho zastúpenia, ak sa preň rozhodne, alebo aby bol zastúpený v prípadoch, v ktorých nemá procesnú spôsobilosť v celom rozsahu, prípadne zastúpenie si vyžaduje ochrana jeho záujmov, ktorá sa nedá zabezpečiť inak, než procesným zastúpením.
2)
Podstatou zastúpenia je to, že
"právne úkony namiesto zastúpeného robí jeho zástupca"
3)
. Účelom zastúpenia je teda umožniť zastúpenému, aby za neho právne úkony realizoval niekto iný tak, ako keby konal sám, teda s tým, že právne účinky právnych úkonov vo vzťahu k zastúpenému budú rovnaké, ako keby ich realizoval sám zastúpený.Z prechádzajúcej (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len "OSP") i súčasnej (zákon č. 160/2015 Z. z.Civilný sporový poriadok v účinnom znení, ďalej len "CSP") právnej úpravy civilného procesu, ako aj z doktríny, vyplývajú
in genere
tri druhy zastúpenia - zastúpenie na základe zákona, zastúpenie na základe rozhodnutia súdu a zastúpenie na základe splnomocnenia. Kým prvé dva slúžia na zhojenie neúplnej procesnej spôsobilosti, zastúpenie na základe splnomocnenia je prejavom vôle zastúpeného a v aplikačnej praxi môže byť motivované skutočne rôznorodo, preto si vyžaduje odborné bádanie. V dôvodoch pritom môže ísť o nedostatok času, neprítomnosť v čase úkonu, nedostatok (odbornej) znalosti, s akou by chcel zastúpený daný právny úkon realizovať, neochota realizovať právne úkony osobne, vzdialenosť, osobnostné predispozície, a iné.
4)