Najvyšší súd SR v rozhodnutí R 34/2025 dospel k záveru, že prejav vôle, ktorým veriteľ podľa § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ uplatňuje právo žiadať celú pohľadávku, musí konkretizovať omeškanú splátku, inak je neplatný. Príspevok túto argumentáciu kriticky analyzuje a dospieva k záveru, že úkon nekonkretizujúci splátku nie je ani neurčitý, ani neobchádza zákon, a požiadavku konkretizácie nemožno vyvodiť ani z ochrany spotrebiteľa.
1. Úvod
Podľa § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ v znení účinnom do 31. októbra 2024 mohol veriteľ od spotrebiteľa požadovať, ak to bolo medzi nimi dohodnuté, zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, najskôr však po uplynutí troch mesiacov od jej omeškania, a keď súčasne spotrebiteľa upozornil v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Predmetom tohto príspevku je otázka, či prejav vôle, ktorým veriteľ toto právo zosplatnenia celej pohľadávky uplatnil (ďalej aj "zosplatňujúci prejav vôle"), musel túto splátku pod sankciou neplatnosti konkretizovať, i keď zákon takúto konkretizáciu výslovne nevyžadoval, alebo postačovalo, že pre zosplatnenie boli splnené uvedené zákonom ustanovené podmienky.
Najvyšší súd SR sa v uznesení sp. zn. 6 Cdo 152/2022 z 13.2.2025 (R 34/2025) priklonil k prvej z uvedených možností. Argumentoval, že
"bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva (požadovať zaplatenie celej pohľadávky) došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch v zákone ustanovených lehôt). Na právny úkon nekonkretizujúci splátku preto je dôvod nazerať ako na úkon zákon obchádzajúci (nakoľko napriek nezakotveniu výslovnej zákonnej požiadavky na takúto náležitosť jej absencia spôsobuje nedodržanie účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia si splnenia požiadaviek slúžiacich zvýšenej ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch prípadoch sankcionovaný neplatnosťou (či už podľa § 39, alebo § 37 ods. 1 OZ)."
I keď ide o právnu úpravu účinnú len do 31. októbra 2024, otázka, či zosplatňujúci prejav vôle musí konkretizovať splátku, pre omeškanie ktorej veriteľ pohľadávku zosplatnil, môže byť pre rozhodovaciu prax aj naďalej aktuálna, keďže prípady, na ktoré sa táto predchádzajúca úprava vzťahuje, sú stále - a nejaký čas ešte budú - predmetom súdnych konaní. Nepochybne aj z tohto dôvodu bola prednedávnom na stránkach iného časopisu publikovaná stať dr. Marka, ktorá sa týkala rovnakej otázky a v ktorej jej autor názory najvyššieho súdu kritizuje.
1)
S touto krit