KURILOVSKÁ, L., ŠIŠULÁK, S. Spravodlivý trest. Právny obzor, 103, 2020, č. 4, s. 281 - 296.
Just Punishment.
Criminal justice always was and still is executed mainly by sentencing the perpetrator of criminal offense to a certain kind of punishment, which they are supposed to endure (suffer) as a cause for their criminal wrongdoings. We all know that such punishment has to be just, i. e. on a specific level appropriate to the offense in question. But this special quality of punishment did not always mean necessary the same thing indeed, it has varied greatly over historical evolution of criminal justice as such and was at every time closely tied with the general intended purpose of punishing. In the presented article, the authors look first at the main reasoning behind sentencing an offender to punishment and its overall
ratio.
Next, they briefly analyse the changes which the intended purpose of imposing a punishment undergone in terms of legal science and philosophy over previous centuries and the most notorious theories produced by this evolution. Secondly, the authors address the point of the concept of restorative justice in contrast to the concept of retributive justice, which both bear some significant traits of the main two separate theories on the purpose of punishment, as established previously. They argue that the current tendency of criminal politics to concentrate around undoing the wrong done by the crime, the supposed healing, restoration, changed greatly how we think about the justness of punishment. In this line of thought, they try to define just punishment as a core value of the concept of restorative justice. At last, in the third part of the presented article the authors try to sketch the basic rules of how we might determine that the punishment is just, so as to distinguish the way how the legal practitioners, mainly judges, should establish such punishment in terms of our legal heritage, culture and positive law.
1)
Key words:
just punishment, restorative justice, criminal justice, intended purpose of punishmentÚvod
Človek je mysliaca bytosť schopná slobodného konania, avšak zároveň je bytosťou sociálnou, schopnou prežiť iba v rámci spoločenstiev, ktoré vytvára, teda v rámci určitej skupiny. Z toho nevyhnutne vyplýva rozpor medzi individualitou človeka (vrátane jeho záujmov a cieľov), a nevyhnutnosťou prispôsobiť sa skupine, v ktorej sa nachádza, teda v ktorej rámci uplatňuje svoju schopnosť slobodne konať. Samotná sloboda konania preto v rámci skupiny prestáva byť neobmedzená. Život skupiny je totiž previazaný s existenciou systému, na ktorom je táto založená a ktorý je nevyhnutný pre jej fungovanie. Holländer tento systém nazýva mocou, pričom uvádza, že táto je
"obmedzením slobody jednotlivca za účelom reprodukcie skupiny (spoločnosti), a tým aj jeho vlastnej... je teda * 1 68 69daňou odvádzanou z vlastnej slobody na účel vlastného prežitia. Tým je daná nevyhnutnosť inštitucionálneho kontextu ľudskej existencie."
2)
1. Podstata trestu, účel a funkcia trestania a ich historický vývoj
Čo a prečo trestáme?
Súčasťou mocenského systému skupiny - spoločnosti vybudovanej na základe súboru vnútorných pravidiel (noriem) je aj mechanizmus vyrovnania sa s prípadmi ich porušovania. I keď sa takéto mechanizmy môžu v závislosti od druhu, typu a charakteru spoločnosti odlišovať, v zásade možno konštatovať, že každá spoločnosť disponuje určitým, aspoň rámcovým mechanizmom reagovania na porušenie jej noriem. Utvára teda určitý systém vnútornej kontroly, ktorého cieľom je zabezpečiť dodržiavanie konkrétnych noriem spoločnosti, a to aj formou vynútenia ich dodržiavania prostredníctvom ukladania sankcií za ich porušenie. Sankciou v tomto zmysle môže byť akákoľvek reakcia nositeľa moci na správanie jednotlivých členov skupiny, ktorej účelom je dosiahnutie rešpektovania a dodržiavania týchto noriem.
Za typicky negatívnu formu sankcie s ohľadom na jej vplyv na jednotlivca možno považovať najmä trest. Vlastný systém trestov si stanovovali už najstaršie známe civilizácie, pričom v súlade s postupným prechodom moci a výkonu spravodlivosti z jednotlivcov (alebo komunity) na štát, resp. jeho raných predchodcov, postupne vznikol takisto určitý monopol štátu, ako na stanovovanie noriem spoločnosti vrátanie určenia trestu za ich porušenie, tak aj na ich vynucovanie prostredníctvom orgánov zodpovedných za ich výkon. Na tomto základe
de facto
vznikol v historickom vývoji špecifický systém regulácie spoločnosti pomocou právnych noriem, ktorý sa osamostatnil od ostatných normatívnych systémov a dodnes predstavuje hlavný nástroj regulácie spoločnosti.
3)
Samotný trest ako kategóriu trestného práva možno definovať ako špecifickú sankciu, ktorá je reakciou na určitý druh správania, ktoré je v rozpore s trestným právom ako nástrojom
ultima ratio
, teda prostriedkom ochrany spoločnosti takpovediac v poslednej inštancii, ako taký je nepriaznivý a v tomto kontexte sa proti nemu právo
výslovne
vymedzuje. Táto požiadavka bola pritom takto jasne formulovaná už v starovekom Ríme. Zásada
nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege
, v ktorej zmysle sa vyžaduje, aby zákon vždy výslovne označoval, aké konanie sa považuje za trestný čin, a aby zákon takisto určil, aký trest páchateľovi trestného činu za takéto porušenie práva prislúcha, je dodnes súčasťou všetkých vyspelých svetových právnych systémov. Trest tak možno označiť za zákonom predpokladaný právny dôsledok trestného činu.