Autor v predkladanom článku podáva výklad pojmu nepríčetnosť, analyzuje zákonné ustanovenia súvisiace s nepríčetnosťou predstavujúcou okolnosť vylučujúcu trestnú zodpovednosť, identifikuje problematické časti aktuálnej právnej úpravy, poukazuje na hmotnoprávne a procesnoprávne dôsledky absencie trestnej zodpovednosti pre nepríčetnosť, hmotnoprávne dôsledky zmenšenej príčetnosti, prípady, pri ktorých v trestnoprávnej praxi nie je vykonávané dostatočné dokazovanie zamerané na vylúčenie alebo potvrdenie beztrestnosti páchateľa pre nepríčetnosť a na opodstatnenosť právnej kvalifikácie skutku ako trestný čin opilstva, predstavuje, analyzuje a hodnotí judikatúru súvisiacu s danou problematikou.
Úvod
Pojem "nepríčetnosť" Trestný zákon č. 300/2005 Z.z. (ďalej aj "TZ", resp. "TZ č. 300/2005 Z.z.") definuje v ustanovení § 23, ktoré je zaradené do tretieho oddielu druhého dielu prvej hlavy všeobecnej časti TZ, nazvaného "okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť". Tento oddiel upravuje podmienky, ktoré musí spĺňať fyzická osoba na to, aby mohla niesť trestnú zodpovednosť za spáchaný trestný čin. Ide o podmienky týkajúce sa veku (§ 22) a príčetnosti (§ 23). Fyzická osoba môže byť trestne zodpovedným páchateľom, ak v čase spáchania trestného činu dosiahla vek požadovaný v ustanovení § 22 TZ a spĺňa podmienky príčetnosti odvoditeľné z ustanovenia § 23 TZ a s ním súvisiacich ustanovení. Zákonom ustanovené podmienky vyplývajúce z § 22 a § 23 TZ musia byť naplnené súčasne. Pokiaľ fyzická osoba niektorú z podmienok trestnej zodpovednosti uvedených v § 22 a § 23 TZ nespĺňa, avšak naplní znaky skutkovej podstaty trestného činu, dopúšťa sa činu inak trestného, pre ktorý voči nej nemožno vyvodiť trestnú zodpovednosť.
Okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť treba odlišovať od okolností vylučujúcich protiprávnosť činu, ktoré sú upravené v nasledujúcom oddiele. Zatiaľ čo okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť sa týkajú osoby, ktorá sa mala trestného činu dopustiť, okolnosti vylučujúce protiprávnosť sa týkajú skutku.
Pojem "trestná zodpovednosť" Trestný zákon nedefinuje. Pokiaľ zohľadníme podmienky trestnej zodpovednosti definované v ustanovení § 22 a § 23 TZ trestná zodpovednosť znamená možnosť uznať vinu a uložiť trest páchateľovi za spáchaný trestný čin. Absencia trestnej zodpovednosti v tomto ponímaní však nevylučuje, aby fyzickej osobe, ktorá sa činu inak trestného dopustila, bolo uložené ochranné opatrenie, predstavujúce druhú kategóriu sankcií predpokladaných TZ popri trestoch. Pri absencii trestnej zodpovednosti z dôvodu nepríčetnosti možno páchateľovi činu inak trestného uložiť z ochranných opatrení ochranné liečenie. Pokiaľ nastanú podmienky uvedené v § 73 ods. 1 TZ, alinea druhá, teda osoba, ktorá sa dopustí činu inak trestného, nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedná a súčasne jej pobyt na slobode je nebezpečný, súd je povinný takejto osobe uložiť ochranné liečenie.
Ustanovenie § 23 TZ určuje zákonné podmienky, pri splnení ktorých voči osobe, napriek tomu, že naplnila znaky skutkovej podstaty trestného činu, nemožno vyvodiť trestnú zodpovednosť z dôvodu nepríčetnosti.
Stav nepríčetnosti predpokladá v čase činu existujúcu duševnú poruchu, ktorá má za následok, že osoba napĺňajúca znaky skutkovej podstaty trestného činu, nie je schopná buď rozpoznať protiprávnosť svojho činu (absencia rozpoznávacej schopnosti) alebo ovládať svoje konanie (absencia ovládacej schopnosti). Absencia ktorejkoľvek z uvedených schopností (rozpoznávacej alebo ovládacej), ak je zapríčinená duševnou poruchou, má za následok existenciu stavu nepríčetnosti. Výnimky z ustanovenia § 23 TZ určuje ustanovenie § 363 TZ (pozri ďalší výklad).
Nepríčetný je tak ten, kto v čase činu inak trestného pre duševnú poruchu:
- nemohol rozpoznať protiprávnosť svojho činu, alebo
- nemohol ovládať svoje konanie, alebo
- nemohol rozpoznať protiprávnosť svojho činu a súčasne ovládať svoje konanie.
Nepríčetnosť sa teda týka rozpoznávacej a ovládacej schopnosti. O absenciu rozpoznávacej schopnosti pôjde aj vtedy, ak páchateľ síce vnímal rozhodujúce skutočnosti ohľadom svojho činu, ale nebol schopný pochopiť ich spoločenské súvislosti, zmysel a dopad.
1)
Pri chýbajúcej ovládacej schopnosti bol páchateľ v takom duševnom stave, že si síce uvedomoval protiprávnosť svojho činu, ale nebol spôsobilý v konkrétnom prípade svoje konanie svojimi duševnými schopnosťami regulovať.
2)
Duševná porucha, bez toho, aby vyvolala nedostatok rozpoznávacej alebo ovládacej schopnosti, nemôže byť dôvodom nepríčetnosti.
3)
Nepríčetnosť je okolnosťou vylučujúcou trestnú zodpovednosť, pokiaľ u páchateľa absentovala rozpoznávacia alebo ovládacia schopnosť ako dôsledok duševnej poruchy v čase činu, ktorý je predmetom trestného konania.
Medzi duševné poruchy, ktoré môžu najčastejšie spôsobiť stratu ovládacej alebo rozpoznávacej schopnosti, patria:
- duševné choroby predstavujúce duševné poruchy dlhšieho trvania, charakteristické typickým začiatkom, priebehom a prípadne aj koncom, napr. progresívna paralýza, senilná demencia, schizofrénia, maniodepresívna psychóza a iné,
- chorobné duševné stavy ako chronické duševné poruchy, ktoré nemajú určitý postup, začiatok a progresiu a spôsobujú ich vrodené faktory, ako aj vplyv vonkajšieho prostredia (výchova), napr. slabomyseľnosť, psychopatia, vývojové oneskorenia, vývojové poruchy, niektoré prípady hluchonemoty a pod.,
- krátkodobé duševné poruchy, ako patologický afekt, patologická opitosť, patologické poruchy spánku, najmä tzv. patologická rozospatosť a iné ťažké poruchy vedomia (mrákotné stavy a iné), epizodické duševné poruchy v priebehu chronických nervových chorôb, ako epileptické záchvaty, narkolepsia, migréna, duševné poruchy po otrase mozgu, po omráčení bleskom, po otrave oxidom uhoľnatým, atď;
4)
duševná porucha môže byť spôsobená rôznymi príčinami, a to duševnou chorobou alebo inou chorobou, alebo môže byť vyvolaná požitím návykových látok, napr. alkoholu, omamných látok.
5)
Páchateľ trpiaci duševnou poruchou môže byť schopný rozpoznať protiprávnosť niektorých trestných činov, zatiaľ čo pri zložitejších trestných činoch nedokáže pochopiť ich význam a dosah.
6)
Predmetom dokazovania nemá byť príčetnosť páchateľa ako taká, ale len príčetnosť vo vzťahu k určitému činu. Nepríčetnosť ako osobitný účinok duševnej poruchy sa musí vždy vzťahovať na konkrétny čin, ktorý je predmetom trestného stíhania (k tomu porov. R 17/1979).
Okolnosť, že konajúca osoba v čase posudzovaného činu bola pozbavená alebo obmedzená v spôsobilosti na právne úkony podľa Občianskeho zákonníka, nemá automaticky za následok stav nepríčetnosti v čase posudzovaného trestného činu.
Kto sa požitím alebo aplikáciou návykovej látky, hoci aj z nedbanlivosti, privedie do stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustí konania, ktoré má inak znaky trestného činu, spácha trestný čin opilstva podľa § 363 ods. 1 TZ. Pri trestnom čine opilstva podľa § 363 ods. 1 TZ sa trestná zodpovednosť páchateľa odvíja od skutočnosti, že sa zavinene priviedol do stavu nepríčetnosti vplyvom návykovej látky (§ 130 ods. 5 TZ). Právna kvalifikácia činu ako trestný čin opilstva po