Inštitút povinnej obhajoby ako súčasť trestného konania

Právo na obhajobu je neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces, ktoré je základom každého procesu, či už civilného procesu alebo trestného konania. Preto je dôležité dôkladne sa zaoberať týmto právom ako právom, ktoré je súčasťou práva na spravodlivý proces, ako aj samotným právom na obhajobu. V tomto článku budeme analyzovať právnu úpravu práva na obhajobu zakotvenú v zákone č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok a poukážeme aj na základné východisko práva na obhajobu v dikcii Ústavy SR č. 460/1992 Zb.

Ústavným východiskom práva na obhajobu je čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ktorý garantuje obvinenému čas a možnosť na prípravu obhajoby, právo zvoliť si obhajcu, alebo obhajovať sa sám. Dôležitosť týchto garancii vyjadruje aj ESĽP kde v jednom zo svojich rozsudkov konštatuje, že obvinený musí mať možnosť organizovať svoju obhajobu vhodným spôsobom a bez obmedzenia možnosti predložiť všetky relevantné argumenty obhajoby súdu a tým ovplyvniť výsledok konania. ESĽP ďalej dodáva, že pri posudzovaní, či mal obvinený primeraný čas na prípravu obhajoby, je potrebné osobitne prihliadať na povahu konania, ako aj na zložitosť prípadu a štádium konania. ¹⁾ Zároveň poukazujeme na názor docenta Drgonca, ktorý uvádza, že čl. 50 ods. 3 Ústavy SR nadväzuje na čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, ako lex specialis. Ústavný súd Slovenskej republiky uvádza, že „Ústavou zaručenú ochranu nemožno interpretovať tak, že práva podľa čl. 50 ods. 3 sa priznávajú iba v tej fáze trestného konania, ktorá sa začína vznesením obvinenia a, ktorá sa končí podaním obžaloby. Formuláciou čl. 50 ods. 3 sa kladie dôraz na zaručenie práv od okamihu vznesenia obvinenia. Práva zaručené čl. 50 ods. 3 sa v nezmenenom rozsahu priznávajú aj obžalovanému a odsúdenému, a to až do právoplatnosti súdneho rozhodnutia. … Uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (II. ÚS 8/96).” ²⁾ Z názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že právo na obhajobu sa zaručuje od vznesenia obvinenia (uznesením o vznesení obvinenia) a nekončí sa podaním obžaloby, nakoľko podaním obžaloby sa končí len prípravné konanie a začína sa konanie pred súdom, pričom rovnaký názor zastáva aj ESĽP, ktorý uvádza, že právo na obhajobu musí byť zabezpečené počas celého trestného konania, a to aj vo fáze vyšetrovania ak je to potrebné na zabezpečenie spravodlivosti celého procesu. ³⁾ Ústavný súd Slovenskej republiky jasne podotkol, že prostredníctvom obhajoby nie je možné dosiahnuť rozhodnutie za „každú cenu”, v prospech obvineného, ale úlohou obhajoby je dohliadať na dodržiavanie zákonnosti zo strany orgánov činných v trestnom konaní a v konaní pred súdom. Trestný poriadok ⁴⁾ , ako kódex trestného práva procesného v Slovenskej republike upravuje právo na obhajobu vo viacerých svojich ustanoveniach. Dôležitosť tohto inštitútu zdôrazňuje už len fakt, že právo na obhajobu je uvedené už v § 2 ods. 9 Trestného poriadku ako jedna zo základných zásad trestného konania, čo vyzdvihol vo svojom náleze aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý uvádza, že „pozitívny záväzok Slovenskej republiky pri realizácii práv obvineného v trestnom konaní je zabezpečený cestou Trestného poriadku, ktorý v jednotlivých fázach trestného konania zaručuje ústavou garantované právo obhajoby… Zásada práva na obhajobu má medzi ostatnými zásadami trestného práva azda najvýznamnejšie postavenie. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí o stupni demokracie v trestnom procese toho - ktorého štátu.” ⁵⁾ Vzhľadom na zákon č. 40/2024 Z. z, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, sa právo na obhajobu priznáva od účinnosti tohto zákona aj podozrivým osobám. ⁶⁾ V súvislosti s touto zásadou K tejto zásade poukazujeme na názor profesorky Kurilovskej, ktorá uvádza, že zásada zabezpečenia práva na obhajobu je nevyhnutným predpokladom úspešného výkonu súdnictva, ktorého významnou úlohou je ochrana práv a zákonom chránených záujmov. ⁷⁾ Pri analýze zásady práva na obhajobu je potrebné zdôrazniť zásadu kontradiktórnosti trestného konania, pretože prostredníctvom nej je možné realizovať obhajobu v rámci trestného konania. Zásadu kontradiktórnosti možno vidieť v tom, že každá strana - ako obhajoba, tak aj orgány činné v trestnom konaní - môžu predkladať dôkazy, vyjadrovať sa k nim a spochybňovať ich. Na základe vyššie uvedeného môžeme vidieť dôležitosť tohto inštitútu v rámci trestného konania. Ešte dôležitejším sa pre nás javí inštitút povinnej obhajoby, keďže už samotný zákonodarca poukázal na závažnosť dôvodov, pre ktoré Trestný poriadok stanovuje, že obvinený musí mať obhajcu ex lege.

Inštitút povinnej obhajoby pokladáme za jeden z najdôležitejších prvkov práva na obhajobu, pretože je dôležitý pre zabezpečenie rovnosti obvineného v trestnom konaní. Obvinený, ako subjekt trestného konania, čelí celej „štátnej mašinérii”. Trestný poriadok poskytuje obvinenému právo byť zastúpený obhajcom podľa § 34 Trestného poriadku, kde mu priznáva právo zvoliť si obhajcu a radiť sa s ním. V rámci trestného konania môže byť obhajcom len advokát. ⁸⁾ Advokátom môže byť len osoba zapísaná do zoznamu advokátov, ktoré vedie Slovenská advokátska komora. ⁹⁾ Obhajca - advokát sa môže dať zastúpiť advokátskym koncipientom, ale to len za kumulatívneho splnenia dvoch podmienok a to (I) tým, že obvinený musí s tým súhlasiť a (II) ide o úkon v rámci prípravného konania, ktorého predmetom je konanie o prečine, zločine. Pri obzvlášť závažnom zločine je táto možnosť vylúčená. V konaní pred súdom môže byť advokát - obhajca zastúpený advokátskym koncipientom len ak ide o konanie o prečine. ¹⁰⁾ Podľa nášho názoru je takéto vymedzenie podmienok zo strany zákonodarcu relevantné, pretože ak by Trestný poriadok, podobne ako zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, pripúšťal aj inštitút všeobecného zástupcu, samozrejme okrem povinného zastúpenia, mohlo by to viesť k deprofesionalizácii trestného konania.

Inštitút povinnej obhajoby môžeme definovať ako procesný nástroj, ktorým možno zabezpečiť dodržiavanie práv obvineného v rámci trestného konania vyplývajúcich z Trestného poriadku v prípadoch, ktoré zákon explicitne uvádza. Povinnú obhajobu možno realizovať podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky jednak vlastnou voľbou obhajcu zo strany obvineného (ktorá má prednosť), ako aj ustanovením obhajcu zo strany všeobecného súdu (ktorá prichádza do úvahy potom, ako si obvinený obhajcu sám nezvolí). ¹¹⁾ Z hľadiska doktríny možno dôvody povinnej obhajoby rozdeliť na subjektívne a objektívne dôvody kedy má obvinený sťažené úplné dosiahnutie realizácie práva na obhajobu. ¹²⁾ Takýmito faktormi sú napríklad: ak obvinený nemá možnosť obstarávať si dôkazy v prípade ak je väzobne stíhaný, ak má obmedzenú spôsobilosť na právne úkony, alebo ak jeho vôľová a rozumová vyspelosť nedosahuje takú kvalitu, že by mohol vystupovať proti orgánom činným v trestnom konaní a súdu. Konkrétne dôvody pre aplikáciu povinnej obhajoby zahŕňajú ex lege prípady: (I) ak je obvinený vo väzbe, výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, (II) ak je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo je jeho spôsobilosť na právne úkony alebo je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, (III) ak ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine, (IV) ak ide o konanie o trestnom čine, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica trestnej sadzby je najmenej desať rokov, (V) ak ide o konanie proti mladistvému, (VI) ide o konanie proti ušlému. ¹³⁾

Dôvody povinnej obhajoby môžeme rozdeliť na tie, ktoré sa viažu na status obvineného, a na tie, ktoré súvisia s trestným konaním. ¹⁴⁾ Vznik povinnej obhajoby sa môže spájať jednak so vznesením uznesenia o vznesení obvinenia alebo na rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie, respektíve konajúceho súdu. Uznesenie o vznesení obvinenia je účinné a vykonateľné jeho vydaním, avšak len oznámené uznesenie o vznesení obvinenia zakladá oprávnenie postupovať s obvineným v tomto procesnom postavení. ¹⁵⁾ Z toho vyplýva, že pokiaľ nebolo voči konkrétnej osobe vznesené obvinenie, tejto osobe nevzniká nárok na povinnú obhajobu. Výnimkou je tá situácia, keď bol zadržaný mladistvý, duševne chorá osoba alebo cudzinec, ktorý nie je dostatočne oboznámený s právnym poriadkom danej krajiny. V tomto prípade majú nárok na prítomnosť obhajcu už samotným zadržaným, čo potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze s poukazom na judikatúru ESĽP. ¹⁶⁾

Ak je obvinený pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo jeho spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, je to objektívny dôvod povinnej obhajoby a zároveň dôvod viažúci sa na status obvineného. Tento dôvod vychádza z § 35 Trestného poriadku, ktorý dáva zákonnému zástupcovi obvineného právo zvoliť obhajcu pre obvineného s obmedzenou alebo pozbavenou spôsobilosťou na právne úkony. Ako uvádza docent Laciak, „ak súd v rámci civilného konania rozhodol o obmedzení spôsobilosti na právne úkony, existuje dôvodný predpoklad, že obvinený sa nebude schopný náležite obhajovať sám.” ¹⁹⁾

Z uvedeného vyplýva, že ak nie je obhajca zvolený zo strany zákonného zástupca bude musieť ustanoviť obhajcu obvinenému sudca pre prípravné konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky vo vzťahu k tomuto dodáva, že „jednou z najzákladnejších náležitostí realizácie práva na obhajobu v trestnom konaní (rovnako aj pri rozhodovaní o väzbe) je úplná spôsobilosť obvineného na právne úkony. Takej fyzickej osobe, ktorej spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená, resp. bola tejto spôsobilosti celkom pozbavená, musí byť ustanovený zákonný zástupca. Nedostatok zákonného zastúpenia v takomto prípade znamená z ústavnoprávneho hľadiska úplné popretie základného práva na obhajobu.” ²⁰⁾ Podľa judikatúry ESĽP pri osobe duševne chorej, ktorá je zadržaná, je prítomnosť obhajcu vyžadovaná. ²¹⁾

Potreba povinnej obhajoby v prípade konania proti mladistvému je odôvodnená predovšetkým tým, že mladistvý, vzhľadom na svoj vek, vôľovú a rozumovú vyspelosť, nie je schopný efektívne sa sám obhajovať. Za mladistvého sa považuje osoba, ktorá v čase spáchania trestného činu dovŕšila štrnásty rok a neprekročila osemnásty rok svojho veku (§ 94 Trestného poriadku). Ustanovenie o povinnej obhajobe v prípade konania proti mladistvému treba vykladať v spojení s § 336 Trestného poriadku, ktorý vyžaduje aby mladistvý mal obhajcu hneď po vznesení obvinenia. Podľa judikatúry ESĽP musí byť v prípade mladistvého zabezpečená prítomnosť obhajcu aj v prípade zadržania. ²²⁾

O konanie o obzvlášť závažnom zločine ide v prípade, keď Trestný zákon vo svojej osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov. ²³⁾ V takýchto prípadoch môže vzniknúť dôvod pre povinnú obhajobu už od okamihu vznesenia obvinenia, ak je obvinený stíhaný za trestný čin s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov. Tento dôvod považujeme za dostatočne jasný a zrozumiteľný. Avšak špecifická situácia nastáva pri spojenom konaní o obzvlášť závažnom zločine a ďalších trestných činoch, ktoré samy o sebe nezakladajú dôvod povinnej obhajoby. V takomto prípade musí byť zabezpečené právo na obhajobu vo vzťahu ku všetkým trestným činom, pretože ide o konanie aj o obzvlášť závažnom zločine tak, ako to predpokladá § 37 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. ²⁴⁾

Dôvod povinnej obhajoby v prípade ak ide o konanie o trestnom čine za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica je najmenej desať rokov, je najnovším dôvodom pre povinnú obhajobu. Do Trestného poriadku bol zavedený zákonom č. 40/2024 Z. z. Pred touto novelou bol dôvodom povinnej obhajoby iba dôvod, ak išlo o konanie o obzvlášť závažnom zločine. Toto nové ustanovenie rozširuje dôvody povinnej obhajoby aj na trestné činy za ktoré Trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody ktorých horná hranica je najmenej 10 rokov, čím sa podmienky povinnej obhajoby dotkli približne 210 skutkových podstát, a to základných skutkových podstát trestných činov a kvalifikovaných skutkových podstát. Pri výpočte týchto skutkových podstát sme vychádzali z kritéria , že horná hranica trestnej sadzby pri jednotlivých trestných činov bola najmenej desať rokov.

Pri výklade a analýze dôvodu povinnej obhajoby v prípade konania proti ušlému je dôležité uviesť, že tento dôvod treba chápať v spojení § 359 Trestného poriadku. Ušlého možno definovať ako obvineného, ktorý sa ukrýva v cudzine s cieľom vyhnúť sa trestnému konaniu. Uvedené ustanovenie garantuje právo na spravodlivý proces aj vtedy, ak ušlá osoba nie je jednak prítomná v trestnom konaní a jednak je táto dôležitosť podstatná pre doručovanie, pretože všetky písomnosti určené ušlému musia byť ex lege doručované len obhajcovi. ²⁵⁾

V našej analýze sme sa podrobne venovali jednotlivým dôvodom, kedy zákon vyžaduje aplikáciu povinnej obhajoby v zmysle § 37 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Okrem týchto explicitne uvedených dôvodov môže byť obvinenému ustanovený obhajca aj v prípadoch, keď orgány činné v trestnom konaní, alebo neskôr v konaní pred súdom, súd pokladá jeho prítomnosť za potrebnú a dôležitú, alebo ak ide o vykonávacie konanie a konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch. ²⁶⁾

Moment zániku povinnej obhajoby definuje judikatúra tak, že v prípade ak bol obvinenému ustanovený obhajca jeho ustanovenie nezaniká automaticky po zániku dôvodov povinnej obhajoby, ale zaniká až rozhodnutím o zrušení ustanovenia obhajcu podľa § 40 a nasl. z dôvodu, že rozhodnutie o zrušení ustanovenia obhajcu podľa vyššie uvedených ustanovení zákona má konštitutívny charakter a nie deklaratórny. ²⁷⁾ Aj napriek tomu, že povinná obhajoba je prvkom práva na obhajobu ako celku, tak sa podozrivej osobe inštitút povinnej obhajoby nepriznáva, pričom tento argument ustálil aj Ústavný súd Slovenskej republiky tak, že „aplikácia inštitútu povinnej obhajoby podľa § 37 Tr. por., v ktorom zákon upravuje dôvody, keď obvinená osoba už v prípravnom konaní od vznesenia obvinenia musí byť zastúpená obhajcom, je viazaná na obdobie po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia na status už formálne obvinenej osoby, a teda nemôže sa vzťahovať na subjekt v postavení podozrivej osoby”. ²⁸⁾

V rámci článku sme porovnávali povinnú obhajobu v okolitých štátoch. Konštatujeme, že všetky okolité štáty majú takmer totožné dôvody pre povinnú obhajobu (pozri Tab. č. 1). Najviac explicitne uvedených dôvodov má Rakúska republika, s počtom 12 presne vymedzených dôvodov.

 

 

(Tabuľka č. 1: Komparácia konkrétnych dôvodov povinnej obhajoby v okolitých štátoch Slovenskej republiky)

Z nášho článku vyplýva, že problematika inštitútu práva na obhajobu je kľúčovou súčasťou trestného konania. Túto dôležitosť zdôrazňuje skutočnosť, že právo na obhajobu je zakotvené už v základných zásadách trestného konania, a to v spojení so zásadou kontradiktórnosti trestného konania. Analýzou jednotlivých dôvodov pre povinnú obhajobu sme dospeli k záveru, že každý dôvod má v trestnom konaní svoje opodstatnenie, čo potvrdzuje aj stála súdna prax najvyšších súdnych autorít. Pri analýze povinnej obhajoby vo vzťahu k podozrivej osobe sme dospeli k záveru, že povinnú obhajobu nemožno podozrivému priznať. Na základe porovnávania právnej úpravy povinnej obhajoby v okolitých štátoch s právnou úpravou Slovenskej republiky môžeme konštatovať, že dôvody povinnej obhajoby sú v niektorých prípadoch obdobne, až zhodné.