Trestné právo

Inštitút povinnej obhajoby ako súčasť trestného konania

Martin Ovšonka

Vydáno: 24. 10. 2025 22 minút čítania

Autor článku sa zaoberá komplexným vymedzením a analýzou práva na obhajobu v trestnom konaní, pričom osobitnú pozornosť venuje inštitútu povinnej obhajoby. Zohľadňuje relevantnú judikatúru a porovnáva dôvody povinnej obhajoby v Slovenskej republike a okolitých štátoch. Poukazuje na zmeny účinné od marca 2024 a ich dopad na rozsah povinnej obhajoby. Cieľom je poskytnúť prehľad o súčasnom stave práva na obhajobu aj s ohľadom na judikatúru Európskeho súd pre ľudské práva.

Kľúčové slová: právo na obhajobu, povinná obhajoba, trestné konanie, obhajca, ustanovený obhajca, zvolený obhajca

Abstract: The author of the article deals with a comprehensive definition and analysis of the right to defence in criminal proceedings, paying special attention to the institute of compulsory defence. He takes into account the relevant case law and compares the grounds for compulsory defence in the Slovak Republic and neighbouring states. The author highlights the changes effective from March 2024 and their impact on the scope of compulsory defence. The aim is to provide an overview of the current state of the right to defence, also with regard to the case law of the European Court of Human Rights.

Key Words: right to defence, compulsory defence, criminal proceedings, defence counsel, appointed defence counsel, choice of defence counsel

1 Právo na obhajobu v rámci trestného konania

Právo na obhajobu je neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces, ktoré je základom každého procesu, či už civilného procesu alebo trestného konania. Preto je dôležité dôkladne sa zaoberať týmto právom ako právom, ktoré je súčasťou práva na spravodlivý proces, ako aj samotným právom na obhajobu. V tomto článku budeme analyzovať právnu úpravu práva na obhajobu zakotvenú v zákone č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok a poukážeme aj na základné východisko práva na obhajobu v dikcii Ústavy SR č. 460/1992 Zb.

Ústavným východiskom práva na obhajobu je čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ktorý garantuje obvinenému čas a možnosť na prípravu obhajoby, právo zvoliť si obhajcu, alebo obhajovať sa sám. Dôležitosť týchto garancii vyjadruje aj ESĽP kde v jednom zo svojich rozsudkov konštatuje, že obvinený musí mať možnosť organizovať svoju obhajobu vhodným spôsobom a bez obmedzenia možnosti predložiť všetky relevantné argumenty obhajoby súdu a tým ovplyvniť výsledok konania. ESĽP ďalej dodáva, že pri posudzovaní, či mal obvinený primeraný čas na prípravu obhajoby, je potrebné osobitne prihliadať na povahu konania, ako aj na zložitosť prípadu a štádium konania. ¹⁾ Zároveň poukazujeme na názor docenta Drgonca, ktorý uvádza, že čl. 50 ods. 3 Ústavy SR nadväzuje na čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, ako lex specialis. Ústavný súd Slovenskej republiky uvádza, že „Ústavou zaručenú ochranu nemožno interpretovať tak, že práva podľa čl. 50 ods. 3 sa priznávajú iba v tej fáze trestného konania, ktorá sa začína vznesením obvinenia a, ktorá sa končí podaním obžaloby. Formuláciou čl. 50 ods. 3 sa kladie dôraz na zaručenie práv od okamihu vznesenia obvinenia. Práva zaručené čl. 50 ods. 3 sa v nezmenenom rozsahu priznávajú aj obžalovanému a odsúdenému, a to až do právoplatnosti súdneho rozhodnutia. … Uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa

Máte predplatné? Prihláste sa