Náhrada kolúznej väzby je témou dlhodobo pertraktovanou. Hoci text zákona vyznieva a vždy vyznieval jednoznačne, prax najvyšších súdnych autorít na počiatku trestnoprávnej rekodifikácie ukázala, že ani jasný text zákona nie je pre orgány aplikácie práva svätým a dokážu z neho vyvodiť úplne opačnú dispozíciu (z hľadiska logickej štruktúry právnej normy), než vyvodzuje zákonodarca. Legislatívne zvýraznenie nemožnosti náhrady kolúznej väzby novelou z roku 2021 súdnou praxou až tak nepohlo, resp. nepohlo tak, ako sa asi očakávalo. Príspevok má za cieľ opätovne (snáď už naposledy) poukázať na nesprávnosť judikatórnych záverov Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR o možnosti nahradenia kolúznej väzby, z ktorých následne čerpala aj súdna prax, pričom niektorí sudcovia, obvinení či obhajcovia z nej čerpajú dodnes, a to aj napriek novele Trestného poriadku uskutočnenej zákonom č. 308/2021 Z. z., ako aj rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR, ktorý pripustil nesprávnosť a neaktuálnosť svojej pôvodnej judikatúry.
V krátkosti ku genéze právnej úpravy a praxe
Spätným pohľadom na socialistický trestný kódex (zákon č. 141/1961 Zb.) zistíme, že už od počiatku svojej platnosti explicitne vylučoval možnosť náhrady kolúznej väzby. Inak tomu nebolo ani po rekodifikácii trestného práva na začiatku tretieho tisícročia, keďže zmena v hypotéze právnej normy obsiahnutej v § 80 a § 81 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj "TP") sa oproti jeho predchodcovi (§ 73 a § 73a zákona č. 141/1961 Zb.) týkala iba formálneho odkazu na ustanovenie o dôvodoch väzby. Jednoznačnosť právnej úpravy zdôraznila aj dôvodová správa k rekodifikovanému trestnoprocesnému kódexu.
Jasný text zákona však zmenila rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít (Ústavného súdu SR
1)
a Najvyššieho súdu SR
2)
), ktoré možnosť nahradenia kolúznej väzby vyvodili z čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj "Dohovor"), resp. judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj "ESĽP") naň vzťahujúcej. Ústavný súd a najvyšší súd v spomenutých rozhodnutiach dokonca sami konštatovali, že vnútroštátne právo (vynímajúc medzinárodné zmluvy) nepripúšťa nahradiť kolúznu väzbu. Napriek tomu však judikatúra Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR umožnila nahradiť kolúznu väzbu prostredníctvom čl. 154c ods. 1 Ústavy SR a čl. 5 ods. 3 Dohovoru, čo v zásade akceptovala aj prax všeobecných súdov a paradoxne ju určitá časť praxe a