Ešte raz k (ne)možnosti náhrady kolúznej väzby

Spätným pohľadom na socialistický trestný kódex (zákon č. 141/1961 Zb.) zistíme, že už od počiatku svojej platnosti explicitne vylučoval možnosť náhrady kolúznej väzby. Inak tomu nebolo ani po rekodifikácii trestného práva na začiatku tretieho tisícročia, keďže zmena v hypotéze právnej normy obsiahnutej v § 80 a § 81 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj "TP") sa oproti jeho predchodcovi (§ 73 a § 73a zákona č. 141/1961 Zb.) týkala iba formálneho odkazu na ustanovenie o dôvodoch väzby. Jednoznačnosť právnej úpravy zdôraznila aj dôvodová správa k rekodifikovanému trestnoprocesnému kódexu.

Jasný text zákona však zmenila rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít (Ústavného súdu SR ¹⁾ a Najvyššieho súdu SR ²⁾ ), ktoré možnosť nahradenia kolúznej väzby vyvodili z čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj "Dohovor"), resp. judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj "ESĽP") naň vzťahujúcej. Ústavný súd a najvyšší súd v spomenutých rozhodnutiach dokonca sami konštatovali, že vnútroštátne právo (vynímajúc medzinárodné zmluvy) nepripúšťa nahradiť kolúznu väzbu. Napriek tomu však judikatúra Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR umožnila nahradiť kolúznu väzbu prostredníctvom čl. 154c ods. 1 Ústavy SR a čl. 5 ods. 3 Dohovoru, čo v zásade akceptovala aj prax všeobecných súdov a paradoxne ju určitá časť praxe akceptuje dodnes. Dlhodobé nasledovanie judikatúry, ktorá odporuje jasnému zneniu zákona, je v kontinentálnom systéme opodstatnené princípom právnej istoty a v tomto smere nie je všeobecným súdom čo vytknúť. Ak sa však judikatúra slepo nasleduje aj po tom, čo zákonodarca opätovne deklaroval svoju vôľu neumožniť nahradenie kolúznej väzby, ba aj po tom, čo najvyššia súdna autorita konštatovala neaktuálnosť svojej pôvodnej judikatúry, to už úplne v poriadku nie je.

Od rekodifikácie trestného práva tak existuje duplicitný právny stav, keď na jednej strane stojí jednoznačný text zákona, ktorý vyslovene vylučuje kolúznu väzbu z možnosti jej náhrady podľa § 80 a § 81 TP, na druhej strane stojí kvázi konštantná judikatúra už dve dekády a s ňou aj právna istota o možnosti náhrady kolúznej väzby. Na čo sa však pri preberaní judikatúry ESĽP často zabúda, je, že jeho ro­zhodnutia majú kazuistický charakter a v zásade nezaväzujú iné členské štáty. Kazuistickosť judikatúry ESĽP sa prejavuje predovšetkým v tom, že ESĽP skúma prax a vnútroštátne právo toho-ktorého štátu a svoje závery vyvodzuje práve vo vzťahu k tomuto vnútroštátnemu právu a praxi, nikdy nie v kontexte právnych poriadkov všetkých zmluvných štátov Dohovoru. Späť k rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.

Obe vrcholové súdne inštancie vo svojich rozhodnutiach vychádzali z dvoch skutkovo obdobných prípadov, a to (č. 32819/96) a (č. 39360/98). V oboch prípadoch boli sťažovatelia obvinení, okrem iného, aj z trestného činu znásilnenia, súčasne boli obaja sťažovatelia väzobne stíhaní. Počas väzby požiadali o prepustenie z väzby na kauciu, pričom príslušný súd ich žiadosti bez ďalšieho zamietol s poukazom na "zákon o trestnom súdnictve" ³⁾ , ktorý v tom čase v podstate neumožňoval uplatniť kauciu pri určitých trestných činoch, medzi nimi aj znásilnení. Vnútroštátne právo v tom čase neumožňovalo obvinených prepustiť na slobodu, a teda realizovať súdny prieskum ich držania vo väzbe inak než pri uplatnení kaucie. Ak bola určitá osoba obvinená z trestného činu tam vymedzenom, nemala absolútne žiadnu právnu možnosť byť prepustená na slobodu v predsúdnom konaní, resp. absentoval súdny prieskum opodstatnenosti ďalšieho trvania jej väzby, keďže pri žiadostiach takýchto obvinených súd tieto zamietal bez toho, aby ich meritórne skúmal. Fakticky tak určitá kategória obvinených bola umiestnená v obligatórnej väzbe. ESĽP (resp. Komisia) v oboch prípadoch dospel k záveru, že britské právo, ktoré vopred vylúčilo možnosť, aby nezávislý súdny orgán zvážil prepustenie určitej kategórie obvinených na slobodu v predsúdnom konaní, je v rozpore s čl. 5 ods. 3 Dohovoru.

Uvedené rozhodnutia boli tak v praxi, ako aj v literatúre nesprávne interpretované tak, že v rozpore s Dohovorom je vylúčenie možnosti prijatia záruky, resp. alternatívy k väzbe ako takej. ⁴⁾ Bolo pritom prehliadnuté práve to podstatné, že v anglickom práve je prijatie peňažnej záruky (­ ) jedinou možnosťou, ako sa obvinený môže ešte pred zahájením súdneho procesu dostať na slobodu. ESĽP v uvedených prípadoch v skutočnosti vadila iba samotná nemožnosť prepustenia na slobodu v prípade obvinených z určitých trestných činov; skutočnosť, že takéto prepustenie sa deje iba za súčasného prijatia záruky (kaucie), však nehrala relevantnú rolu. ⁵⁾ Zvlášť pri rozhodnutiach ESĽP, charakteristických svojou kazuistickosťou, je potrebné skúmať nielen ich záver, ale najmä skutkové kontúry toho-ktorého prípadu a predovšetkým vnútroštátne právo žalovaného štátu. Uvedené by malo platiť o to viac, ak ide o krajinu s inou právnou kultúrou. Tieto skutočnosti však ani ústavný, ani najvyšší súd do úvahy nevzali.

Článok 5 ods. 3 Dohovoru poskytuje osobám, ktoré boli zatknuté alebo inak zbavené slobody pre podozrenie zo spáchania trestného činu, záruky proti svojvoľnému alebo neodôvodnenému zbaveniu slobody. ⁶⁾ Hlavným účelom tohto ustanovenia je zaistiť, aby došlo k prepusteniu na slobodu akonáhle pozbavenie slobody prestane byť primerané, keďže existuje domnienka v prospech prepustenia na slobodu. ⁷⁾ Z hľadiska svojej štruktúry sa predmetný článok týka dvoch oddelených aspektov, a to obdobia prvých hodín po zatknutí, kedy sa jednotlivec dostane do právomoci štátnych orgánov, a obdobia pred eventuálnym súdnym konaním, počas ktorého môže byť podozrivý (obvinený) držaný vo väzbe alebo prepustený na slobodu. Tieto dve obdobia sú spojené s rozličnými právami a nie je medzi nimi žiadna logická či časová súvislosť. ⁸⁾ V období predsúdnej väzby tkvie podstata práva zaručeného v čl. 5 ods. 3 Dohovoru v tom, aby obvinenému (podozrivému) nebola odňatá možnosť úspešne žiadať o prepustenie na slobodu.

ESĽP vo svojich rozhodnutiach Spojenému kráľovstvu vyčítal práve a iba to, že jeho vnútroštátne právo v určitých prípadoch úplne vylučovalo súdny prieskum väzobného stíhania obvinených pred tým, než sa dostali do fázy konania pred súdom. Určitá kategória obvinených (podozrivých) tak nemala žiadnu možnosť úspešne žiadať o svoje prepustenie pred prípadným súdnym konaním. Tým sa z väzby, ako fakultatívneho nástroja, stalo obligatórne pozbavenie slobody, resp. držanie vo väzbe. ESĽP vyhlásil takúto vnútroštátnu úpravu za nesúladnú s čl. 5 ods. 3 Dohovoru, keďže zasahuje jeho samotnú podstatu. ESĽP pritom konštatoval, že väzba ako zaisťovací a procesný inštitút nemôže mať obligatórny charakter. ⁹⁾

Názorové prúdy oponujúce slovenskej judikatúre v otázke náhrady kolúznej väzby argumentujú predovšetkým rozhodnutím ESĽP vo veci . ¹⁰⁾ V danom prípade ESĽP, okrem iného, posudzoval aj otázku súladnosti českého procesného práva, ktoré (rovnako ako v Slovenskej republike) nedovoľovalo nahradiť kolúznu väzbu, s čl. 5 ods. 3 Dohovoru. Sťažovateľ argumentoval rozhodnutiami proti Spojenému kráľovstvu, avšak ESĽP konštatoval, že tieto sú odlišné od prejednávanej veci. Článok 5 ods. 3 Dohovoru prikazuje vnútroštátnym súdom podrobiť ponechanie určitej osoby vo väzbe nezávislému prieskumu a zaistiť jej prepustenie za predpokladu, ak pokračovanie väzby už nie je viac opodstatnené. Vo vzťahu k nemožnosti náhrady kolúznej väzby ESĽP konštatoval, že nedostatok prieskumu sa týkal iba a výlučne záruk, ktoré mali sťažovateľovu väzbu nahradiť. České právo však nevylučovalo súdny prieskum väzby ako takej, t.j. preskúmanie jej podmienok (napr. na podklade žiadosti o prepustenie z väzby). Na rozdiel od prípadov proti Spojenému kráľovstvu české súdy mali možnosť nariadiť bezpodmienečné prepustenie sťažovateľa na slobodu po celú dobu trestného stíhania, hoci nie na podklade inštitútov náhrady väzby (ak by napr. dôvod väzby odpadol, "prešvihla by sa lehota", nastúpil na výkon trestu v inej trestnej veci a pod.). ESĽP tak jednoznačne konštatoval, že vnútroštátne právo, ktoré vylučuje možnosť náhrady kolúznej väzby, avšak súčasne umožňuje, aby bol obvinený prepustený počas trestného stíhania z väzby, nie je v rozpore s čl. 5 ods. 3 Dohovoru. Rovnaký záver ESĽP konštatoval aj v prípade , ¹¹⁾ kde tamojšia právna úprava bez ďalšieho vylučovala náhradu väzby súdnym dohľadom pri úmyselných trestných činoch, ktorých horná hranica trestnej sadzby prevyšuje 7 rokov. Umožňovala však dosiahnutie okamžitého prepustenia obvineného z väzby, napríklad na podklade žiadosti o zrušenie tohto "predbežného opatrenia", alebo jeho náhradu zákazom opustiť určitú oblasť za predpokladu, ak vnútroštátne súdy usúdili, že dôvody väzby zanikli. Rumunské právo preto napĺňalo požiadavky vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 Dohovoru.

V prípade ¹²⁾ ESĽP posudzoval prípad, keď bol sťažovateľ obvinený z trestných činov terorizmu, následne bol vzatý do väzby, ktorej lehota bola niekoľkokrát súdom predĺžená. Sťažovateľ namietal, že vnútroštátna úprava vylučovala pre určitú kategóriu trestných činov (terorizmus, trestné činy proti národnej bezpečnosti a pod.) iné preventívne opatrenia (kaucia, záruka tretej osoby, domáce väzenie), než je vyšetrovacia väzba (tzv. doložka o vylúčení kaucie). V rámci konania o predĺžení lehoty väzby však súdy mali možnosť a právomoc (na rozdiel od prípadov proti Spojenému kráľovstvu) preskúmať existenciu dôvodného podozrenia voči sťažovateľovi a nariadiť jeho prepustenie, ak sa domnievali, že v súvislosti s obvineniami vznesenými proti nemu nebolo preukázané žiadne dôvodné podozrenie, resp. nebol preukázaný dôvod tohto preventívneho opatrenia (obdoba väzobných dôvodov); vnútroštátne súdy túto právomoc aj využili. Hoci súdne rozhodnutia formálne poukazovali na doložku o vylúčení kaucie, a teda nemožnosť nahradiť väzbu sťažovateľa, v skutočnosti však boli výsledkom vyváženého posúdenia, ktoré zohľadňovalo závažnosť trestného činu, z ktorého bol sťažovateľ podozrivý, a riziko, ktoré by predstavovalo jeho prepustenie. Sťažovateľova väzba preto nebola vylúčená zo súdneho prieskumu, a teda nebola mu upretá možnosť byť prepustený počas konania na slobodu. Za takýchto okolností ESĽP konštatoval, že k porušeniu čl. 5 ods. 3 Dohovoru nedošlo. Na okraj ESĽP ešte uviedol, že pokiaľ ide o trestné činy terorizmu, "nedostupnosť kaucie" ¹³⁾ by mala byť samozrejmosťou, a to z dôvodu povinnosti štátu chrániť práva skutočných a potenciálnych obetí takýchto násilných činov. Iba pre ilustráciu uvádzame, že slovenské procesné právo umožňuje nahradiť aj väzbu z dôvodu podľa § 71 ods. 2 TP (trestné činy terorizmu), hoci iba za predpokladu, ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Náhrada takejto väzby však nie je vylúčená.

Z uvedeného je zrejmé, že rozhodnutia, ktorými slovenské najvyššie súdne inštancie odôvodňovali možnosť náhrady kolúznej väzby, boli dezinterpretované. V dôsledku toho vznikol nesprávny právny názor na nekompatibilitu vnútroštátneho práva s čl. 5 ods. 3 Dohovoru. Pravda je však taká, že ak by sa slovenská procesná úprava (ne)náhrady kolúznej väzby (odhliadnuc od praxe) objavila pred ESĽP, táto by s pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote v teste kompatibility obstála, keďže obvinený má právnu možnosť byť počas trestného stíhania prepustený na slobodu. ESĽP takéto prípady konštante posudzuje tak, že vnútroštátne právo a prax neodporujú Dohovoru, hoci kolúznu väzbu ako takú vylučujú z možnosti jej nahradenia.

Na druhej strane, ani parlament nebol pri svojej činnosti neomylný a svojou aktivitou vytvoril v roku 2009 nelogickú právnu anomáliu, ktorou za súčinnosti Najvyššieho súdu SR docielil pravý opak toho, čo od počiatku chcel - neumožniť náhradu kolúznej väzby. Zákonom č. 5/2009 Z. z. totižto umožnil nahradiť (§ 80 ods. 2 tretia veta TP ¹⁴⁾ ) opätovnú väzbu z kolúznych dôvodov [§ 71 ods. 3 písm. b) TP], hoci od počiatku platnosti zákona náhradu (prvotnej) kolúznej väzby bez ďalšieho vylučoval. Prakticky to mohlo prebehnúť tak, že obvinený bol vzatý do kolúznej väzby, nebolo možné ho prepustiť na slobodu pri náhrade väzby, následne bol prepustený, napríklad z dôvodu straty dôvodu väzby, hneď na to konal kolúzne, bol preto opätovne vzatý do kolúznej väzby, túto už však bolo možné podľa platného právneho stavu nahradiť. Pre takýto právny stav neexistovalo žiadne racionálne a logické zdôvodnenie, iba nedôslednosť zákonodarcu. Takáto úprava musela byť v praxi vykladaná iba v prospech obvineného ( ¹⁵⁾ ).

Súdna prax tak napokon aj urobila a použitím túto nedôslednosť, resp. medzeru v zákone vyplnila ¹⁶⁾ tak, že pomocou analógie umožnila náhradu aj riadnej (prvotnej) kolúznej väzby, prinajmenšom v prípade existencie výnimočných okolností prípadu. Ak totiž nahradenie väzby miernejšími prostriedkami je za existencie výnimočných okolností prípadu možné v prípade opätovnej kolúznej väzby, potom o to viac to musí byť možné (minimálne v prípade existencie výnimočných okolností) aj pri riadnej kolúznej väzbe. Najvyšší súd SR si tak zrejme uvedomoval nesprávnosť svojich pôvodných záverov, keď náhradu kolúznej väzby (pri výnimočných okolnostiach prípadu) viazal už nie na svoju pôvodnú judikatúru, ale na nedôslednosť zákonodarcu a logický výklad zákona. Súdy však na pôvodnú judikatúru odkazovali bez ohľadu na existenciu výnimočných okolností prípadu (zrejme z dôvodu neznalosti a neprístupnosti k neskoršej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu).

Zákonodarca si svoju nedôslednosť uvedomil po relatívne dlhých rokoch, keď bola odstránená až zákonom č. 308/2021 Z. z., a to v § 80 ods. 2 tretia veta a § 81 ods. 1 druhá veta TP odstránením príslovky "až" ¹⁷⁾ . Účinnosťou tohto zákona sa tak definitívne odstránila možnosť náhrady riadnej/opätovnej kolúznej väzby. Niektoré súdy však kolúznu väzbu stále nahrádzajú, a taktiež vnímať aj návrhy obhajoby na náhradu kolúznej väzby s odkazom na pôvodnú judikatúru (nevedno však, či z povinnosti alebo z neznalosti). V každom prípade, súčasný právny stav, resp. stav od 15. augusta 2021 v žiadnom prípade súdu neumožňuje nahradiť kolúznu väzbu, čo konštatoval už aj Najvyšší súd SR, ¹⁸⁾ ktorý svoju pôvodnú judikatúru, ako aj tú neskoršiu považuje od účinnosti zákona č. 308/2021 Z. z. za neaktuálnu a tento záver mu odobril aj Ústavný súd SR. ¹⁹⁾

Na dôvažok ešte jedná vec. Je len vecou zákonodarného orgánu toho-ktorého štátu, či sa rozhodne vo svojom právnom poriadku upraviť možnosť náhrady kolúznej väzby. Dohovor v tomto zmysle nekladie na vnútroštátne právo žiadne špeciálne požiadavky a ponecháva štátom určitú mieru voľnej úvahy. Ako vyplýva z judikatúry ESĽP, nemožnosť náhrady kolúznej väzby nenaráža na podstatu čl. 5 ods. 3 Dohovoru, resp. mu neodporuje. Na druhej strane ale stojí za úvahu (pre zákonodarcu), či by predsa len nemala byť kolúzna väzba nahraditeľná, najmä ak sa na každý jeden zásah do ľudských práv a slobôd musí nazerať cez prizmu nevyhnutnosti. Súdu, ako prioritnému ochrancovi práv a slobôd, by apriórne nemala byť odňatá možnosť vykonať test proporcionality, ktorého výsledok môže znamenať aj to, že účel kolúznej väzby je dosiahnuteľný aj miernejším opatrením.