JUDr. Rastislav Bublák

K tomu, aby mohlo akékoľvek súdne konanie a z toho plynúce rozhodnutie disponovať atribútom spravodlivého, je nevyhnutné, aby ten, kto koná a rozhoduje v mene súdu, disponoval prvkami nezávislosti a nestrannosti. Výlučne nestranný a nezávislý súd je spôsobilý poskytnúť skutočnú spravodlivosť vždy a všetkým. Nezávislosť a nestrannosť tak tvoria neodmysliteľnú súčasť pojmu "súd"; sú hodnotami, ktoré prospievajú demokratickej spoločnosti, keďže tvoria záruky rovnosti a právnej istoty. Avšak nezávislosť súdov a sudcov, ako dôležitá hodnota právneho štátu, má v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR len inštrumentálny význam. 1)  Cieľ, ktorému nezávislosť slúži, je práve nestrannosť. V konaní, s ktorým sa spravidla spájajú najintenzívnejšie zásahy do základných práv a slobôd, predovšetkým osobnej slobody, je zvlášť dôležité, aby tieto zásahy vzišli z pera sudcu, o ktorom nielen obvinený, ale aj nezainteresovaná osoba nemá žiadnu legitímnu pochybnosť o jeho nestrannosti. K odstráneniu takejto pochybnosti procesné kódexy zakotvujú inštitút vylúčenia. Predmetný článok mapuje problematiku vylúčenia sudcu v merite veci, ak o tom istom obvinenom sudca, prípadne senát už rozhodoval v rámci prípravného konania. V tejto súvislosti bude akcent kladený predovšetkým na otázku, či rozhodovanie o väzbe obvineného v prípravnom konaní môže byť dôvodom vylúčenia sudcu, ktorý má následne o obvinenom rozhodovať na podklade obžaloby, resp. návrhu na schválenie dohody o vine a treste.

Článok mapuje problematiku súvisiacu so zadržaním podozrivého, a síce obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku (ďalej len "TP"). Aktuálnosť predmetného príspevku zvýrazňuje minimálne dekádu trvajúca nejednotnosť v postupe orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len "OČTK") a z toho následne plynúcu nejednotnosť rozhodovacej činnosti súdov v otázke subjektu oprávneného obmedziť osobnú slobodu podozrivého. Pasivitu Najvyššieho súdu SR (ďalej len "NS SR") v zjednotení výkladu predmetného ustanovenia (hoci iniciatíva bola)1) sa snažila napraviť tak Generálna prokuratúra SR vo forme usmernenia, ako aj Ministerstvo vnútra SR (ďalej len "MV SR") prijatím "novej" vyhlášky, ktorá bližšie špecifikuje policajta, ktorý nie je vyšetrovateľom ani povereným príslušníkom Policajného zboru (ďalej len "PZ"). Ani jeden zo spomenutých právnych aktov však problém nevyriešil, ba skôr naopak, z plurality a rozdielnosti právnych názorov praxe vyplýva, že tieto právne akty boli olejom a nie vodou, ktorou sa mal oheň uhasiť.

Inštitút pokračovacieho trestného činu predstavuje špecifický druh pluralitnej trestnej činnosti. Špecifickosť spočíva v jeho právnej kvalifikácii, keďže v rovine de facto sa páchateľ opätovne dopúšťa toho istého trestného činu, teda pácha viacnásobný (pluralitný) delikt, v rovine de iure je však pokračovací trestný čin kvalifikovaný ako singulárny delikt so všetkými z toho plynúcimi následkami, najmä v otázke trestu. Pokračovanie však nie je (objektívnym) znakom trestného činu, ale spôsobom, formou jeho spáchania. Jeho podstata spočíva v postupnom (čo do plynutia času) páchaní rovnakého trestného činu, pričom jednotiaci amorálny zámer, cieľ, resp. plán páchateľa fragmentuje jeho činnosť na viacero čiastkových útokov. Páchateľ tak má spáchanie trestného činu "rozvrhnuté" na viacero fragmentov - čiastkových útokov, pričom z podstaty pokračovania v trestnom čine vyplýva, že každý z nich by mal napĺňať všetky znaky rovnakého trestného činu. Ibaže by nie. Účelom tohto príspevku nie je podrobne zmapovať problematiku pokračovacieho trestného činu, resp. všetkých jeho znakov. Príspevok má za cieľ podrobiť kritike stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj "NS SR"), sp. zn. Tpj 57/2017 (R 26/2018), ktoré z nášho pohľadu neprípustným spôsobom rozširuje podmienky trestnej zodpovednosti, odporuje zneniu zákona a nakoniec aj samotnej podstate a zmyslu pokračovacieho trestného činu. Podstata tohto stanoviska spočíva v tom, že pri majetkových trestných činoch nie je potrebné, aby každý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu napĺňal všetky znaky trestného činu, resp. nemusí naplniť následok, ale postačí, ak škoda, trestnoprávne relevantná, bola naplnená aspoň v súhrne, teda po sčítaní všetkých škôd zo všetkých čiastkových útokov.

Článok kriticky analyzuje judikatórnu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky v otázke procesnej zásady zákazu reformatio in peius v konaní o sťažnosti obhajcu voči uzneseniu o trovách obhajoby. Podľa tejto praxe sa predmetná zásada neaplikuje na sťažnosť podanú obhajcom. Predkladaný článok tento záver vyvracia a poskytuje premisy, ktoré vedú k presne opačnému záveru.

Cieľom príspevku je predostrieť a následne analyzovať špecifickú situáciu, ktorá môže vzniknúť pri rozhodovaní o nároku poškodeného na náhradu škody v trestnom konaní, a síce vznesenie námietky premlčania zo strany obžalovaného. Osobitný akcent je pritom kladený na súladnosť vznesenej námietky s dobrými mravmi tak, ako to vyžaduje súkromnoprávna úprava. Závery uvedené v príspevku sú podporené predovšetkým rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, predovšetkým Českej republiky.

Detská pornografia predstavuje celosvetový negatívny fenomén prejavujúci sa zneužívaním tých najzraniteľnejších obetí na sexuálne účely. Hoci sexuálne zneužívanie detí nie je javom novodobým, technologická evolúcia (najmä s príchodom internetu) výrazne prispela k produkcii a distribúcii materiálov so sexuálnym zneužívaním dieťaťa.1 V záujme ochrany zdravia a priaznivého psychosociálneho vývinu maloletých detí a potrebe medzinárodnej spolupráce v boji proti tejto forme zneužívania dieťaťa postupne došlo k prijatiu viacerých (aj pre Slovensko) právne záväzných dokumentov. Na pôde OSN bol v roku 2000 prijatý Opčný protokol k Dohovoru o právach dieťaťa, o predaji detí, detskej prostitúcii a detskej pornografii. Rada Európy v roku 2007 prijala Dohovor o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním. Európska únia zasa Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SV.