K vylúčeniu sudcu z dôvodu rozhodovania v inom procesnom postavení

Generálne sa vychádza z toho, že sudcu možno vylúčiť pre jeho kvalifikovaný pomer ku konaniu (jeho predmetu) alebo k stranám (subjektom), ktoré sa na konaní zúčastňujú. V trestnom konaní je tou stranou predovšetkým obvinený, hoci v zmysle zákona č. 301/2005 Z. z.  Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj "Trestný poriadok" alebo "TP") je obvinený iba súčasťou širšieho spojenia - . Takou osobou môže byť aj osoba, ktorá v trestnom konaní nemusí mať nevyhnutne žiadne procesné postavenie a napriek tomu sa jej úkon trestného konania môže priamo dotýkať. Hoci základ slova "nestranný" môže evokovať, že sa vzťahuje najmä na kvalifikovaný pomer sudcu k stranám konania (sporu), nestrannosť ako taká je predovšetkým subjektívnou psychickou kategóriou, ktorá vyjadruje vnútorný psychický vzťah sudcu k prejednávanej veci v širšom zmysle; zahŕňa tak vzťah k predmetu konania, ako aj jeho účastníkom, ich právnym zástupcom a pod. ²⁾

O takomto vnútornom vzťahu však dokáže relatívne presne referovať iba sám sudca. Takéto úzke poňatie kategórie nestrannosti sudcu by však ťažko našlo v praxi svoje uplatnenie, a to vzhľadom na objektívnu nepreskúmateľnosť jeho vnútorného (psychického) rozpoloženia. Na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj "ESĽP") sa preto začal používať a niekoľko desaťročí rozvíjať tzv. dvojitý test nestrannosti, ³⁾ ktorý vychádza zo subjektívneho a objektívneho prvku nestrannosti. Subjektívny test je založený na základe osobného presvedčenia sudcu v danej veci. Skúma sa, či sudca prejavil osobnú zaujatosť v konkrétnom prípade. Pri posudzovaní sa vychádza z toho, že subjektívna (personálna) nestrannosť sudcu je prezumovaná, pokiaľ sa tento predpoklad nevyvráti. Dôkazné a argumentačné bremeno zaťažuje ten subjekt, ktorý tvrdí, že sudca je zaujatý. Domnienku subjektívnej nestrannosti je možné vyvrátiť len objektívnym spôsobom. ⁴⁾ Objektívny test sleduje existenciu dostatočných záruk, že je možné v tomto ohľade vylúčiť akúkoľvek legitímnu pochybnosť. ⁵⁾ Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností. Platí tu tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca sa subjektívne cíti byť nestranným; dôležité je, aby sa takto objektívne javil v očiach strán a verejnosti ako takej, resp. nezaujatého pozorovateľa. Tu sa reflektuje sociálna povaha súdneho rozhodovania, z ktorého vyplýva, že aj napriek tomu, že reálny dôvod na pochybnosti o nestrannosti a nezávislosti v skutočnosti neexistuje (ako v subjektívnej či dokonca ani v objektívnej polohe), nemožno prehliadať ani existenciu možného presvedčenia, že taký dôvod daný je. ⁶⁾ Na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu pri objektívnom teste stačí, ak existujú okolnosti, ktoré môžu (objektívne) vyvolať legitímne pochybnosti o nestrannosti súdu. V tejto súvislosti ESĽP vytvoril paradigmu, ktorá našla uplatnenie na celom európskom kontinente a podľa ktorej . ⁷⁾

Subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca má určitý (nie nezaujatý) vzťah k veci v širšom zmysle. Avšak v zmysle judikatúry ESĽP neexistuje nepriepustná hranica medzi subjektívnou a objektívnou nestrannosťou a v niektorých prípadoch môže byť zložité vyvrátiť prezumpciu subjektívnej nestrannosti. Pri skúmaní, či existujú legitímne dôvody svedčiace o nedostatku nestrannosti sudcu, je možné zobrať do úvahy i stanovisko obžalovaného či inej strany v trestnom konaní. Určujúcim prvkom je však to, či možno považovať obavy dotknutej osoby za objektívne opodstatnené. ⁸⁾ Vylúčenie sudcu z prejednávania a ro­zhodovania veci je preto založené nie na skutočne preukázanej zaujatosti, ale už vtedy, ak možno mať čo i len najmenšiu legitímnu pochybnosť o jeho nezaujatosti. Je potrebné zdôrazniť, že aj pri posudzovaní javovej stránky nestrannosti (objektívny test) je podstatnou reálna existencia objektívnych okolností, ktoré by mohli viesť k pochybnostiam o nezaujatom postavení sudcu. Preto aj ESĽP ⁹⁾ pristupuje k tejto otázke realisticky a vyžaduje, aby sa obava z absencie nestrannosti sudcu zakladala na konkrétnych, preukázateľných a dostatočne závažných skutočnostiach.

Možno doplniť, že aj z tzv. Bangalórskych zásad správania sudcov ¹⁰⁾ vyplýva požiadavka, aby sa atribút nestrannosti sudcu javil predovšetkým v očiach objektívneho (nezainteresovaného) pozorovateľa.

Na druhej strane platí, že i keď zákon nespája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania veci iba s ich skutočne preukázanou subjektívnou zaujatosťou, ale dôvodom takéhoto rozhodnutia je čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno zároveň prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Inými slovami, sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. V tejto súvislosti možno ešte poukázať na to, že podľa Bangalórskych zásad sa vylúčenie sudcu nevyžaduje (hoci by na to existovali dôvody), ak by nebolo možné ustanoviť iný senát, ktorý by vo veci konal. Povedané inak, ak by vylúčenie viedlo k faktickej paralýze trestného súdu, môže o veci rozhodnúť aj zaujatý sudca, resp. senát. Vychádza sa z toho, že radšej zaujatý sudca ako žiadny sudca.

K vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodnutia veci môže dôjsť až vtedy, ak je evidentné, že vzťah sudcu k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje takú povahu a intenzitu, že napriek zákonom stanovenej povinnosti je dôvodné pochybovať, či bude môcť nezávisle a nestranne rozhodovať. Nepochybne ide o prípady, keď je sudca súčasne na strane účastníka konania alebo svedka, prípadne, keď by mohol byť v konaní dotknutý na svojich právach; zhodne to platí, ak má sudca k účastníkom konania príbuzenský (rodinný ¹¹⁾ ), priateľský alebo zjavne nepriateľský vzťah, alebo vzťah ekonomickej závislosti. Dôvodom vylúčenia z dôvodu kvalifikovaného pomeru k strane nie je ani profesijný priateľský vzťah prokurátora a sudcu, ak tento vzťah nie je ďalej sprevádzaný vzťahom prospechárstva či závislosti. ¹²⁾ Vo vzťahu ku kvalifikovanému pomeru sudcu k veci Najvyšší súd ČR uvádza, že okolnosti, na základe ktorých takýto pomer k veci vznikne, nie sú definované a ani ich nie je možné akokoľvek konkretizovať, pretože takýto pomer môže vzniknúť z mnohých rôznych dôvodov a môže mať príčinu v celej škále okolností, pre ktoré sa sudca stane vo veci pre svoju nestrannosť k tejto veci neobjektívnym. ¹³⁾ Takou okolnosťou môžu byť aj mediálne, resp. verejné vyjadrenia sudcu na adresu obvinených, o ktorých sudca, resp. senát, ktorého je členom, následne rozhodoval. ¹⁴⁾

Napokon, kvalifikovaný pomer sudcu k veci môže za určitých okolností vzniknúť aj vtedy, ak sudca získa poznatky o veci iným spôsobom než v súdnom konaní, v ktorom rozhoduje, resp. má hĺbkové znalosti prípadu pred tým, než mu vec napadne na meritórne rozhodnutie. ¹⁵⁾ Na tomto mieste je potrebné podotknúť, že účasť sudcu na prípade v inom procesnom postavení je ako dôvod vylúčenia ( ) generálne obsiahnutý v procesných kódexoch naprieč celým kontinentom. V našom Trestnom poriadku ho možno nájsť v § 31 ods. 2 a 3. Je bez ďalšieho zrejmé, že ak sudca v skorších štádiách konania na prípade obvineného participoval ako orgán činný v trestnom konaní, obhajca či splnomocnenec, prípadne ako sudca iného stupňa, čiže v inom procesnom postavení, je z ďalšieho konania vylúčený automaticky, bez potreby skúmania subjektívnej a objektívnej zložky nestrannosti. V tomto prípade sa totiž predpokladá, že o trestnej veci má už vopred utvorený určitý obraz, z ktorého vyvodzuje vinu či nevinu obvineného. V čom však medzi štátmi neexistuje legislatívny konsenzus, je to, či za funkčnú inkompatibilitu možno bez ďalšieho považovať aj rozhodovanie o obvinenom tým istým sudcom v predsúdnej fáze trestného konania, typicky o (predsúdnej) väzbe. Najvyšší súd ČR v tejto súvislosti konštatuje, že dôvodom vylúčenia je (môže byť) aj osobný podiel sudcu na rozhodovaní v predchádzajúcich štádiách trestného konania; ¹⁶⁾ právny stav v Českej republike je však od stavu v Slovenskej republike odlišný. Nasledujúca časť mapuje problematiku načrtnutú v úvode článku a dáva odpoveď na otázku, či rozhodovanie (nielen) o väzbe obvineného v prípravnom konaní môže byť dôvodom vylúčenia sudcu, ktorý má následne o obvinenom rozhodovať na podklade obžaloby, resp. návrhu na schválenie dohody o vine a treste.

V súdnej praxi nie je nezvyčajné, že po tom, čo sudca pre prípravné konanie rozhodoval o väzbe obvineného, napadne trestná vec tohto obvineného na podklade obžaloby/návrhu na schválenie dohody o vine a treste do senátu práve tohto sudcu. Rovnako to platí aj o odvolacích, resp. sťažnostných senátoch, keď senát krajského/najvyššieho súdu rozhoduje najskôr o sťažnosti voči rozhodnutiu o väzbe v prípravnom konaní, a následne má ten istý senát rozhodovať o riadnom opravnom prostriedku v merite veci. Trestný poriadok takýto stav nepovažuje, a v jeho rekodifikovanej podobe ani nikdy nepovažoval, za apriórny dôvod vylúčenia takéhoto sudcu/senátu z rozhodovania o merite veci.

Poslednou novelou Trestného poriadku  zrušený § 31 ods. 3 síce hovoril o tom, že skoršie rozhodnutie sudcu/senátu o obvinenom nie je dôvodom vylúčenia, toto ustanovenie skôr narážalo na situácie, keď boli niektorí zo spoluobvinených, resp. spoluobžalovaných vylúčení na samostatné súdne konanie a následne účelovo vznášali námietky zaujatosti, keďže v skoršom rozsudku o inom spoluobvinenom boli v skutkovej vete označení za (spolu)páchateľov. ¹⁷⁾ Uvedené ustanovenie sa preto nevzťahovalo na situáciu, keď o obvinenom rozhodoval ten istý sudca v postavení sudcu pre prípravné konanie. Na dôvažok uvádzame, že § 31 ods. 3 bol z Trestného poriadku vypustený s cieľom zosúladenia vnútroštátnej úpravy s judikatúrou ESĽP, resp. s poukazom na prípad Mucha proti Slovensku.

Socialistický procesný kódex (zákon č. 141/1961 Zb.) v čase vzniku samostatnej Slovenskej republiky však takýto dôvod vylúčenia obsahoval, a to v § 30 ods. 2. ¹⁸⁾ Treba dodať, že ani pôvodný socialistický trestný poriadok takýto dôvod vylúčenia nepoznal a zaviedol ho až zákonodarca v poprevratovom období s účinnosťou od 1. januára 1992. Dôvod bol prostý; okrem predikcie zaujatosti to bolo predovšetkým odňatie monopolu prokuratúry vziať obvineného do väzby v prípravnom konaní a jeho prenesenie na súdnu moc. Trestný poriadok  v tomto znení platil do 30. novembra 2003, kedy bol tento dôvod vylúčenia sudcu vypustený z dôvodu kritických hlasov súdnej praxe, ktorá uvedený dôvod vylúčenia vnímala ako faktor spomaľujúci trestné konanie. Naproti tomu, v českom trestnom procese uvedené ustanovenie platí s kozmetickými úpravami dodnes. Český zákonodarca vychádza z toho, že pri skúmaní podmienok (nielen) väzby sa musí sudca osobitne vysporiadať s otázkou dôvodnosti obvinenia, čo môže mať vplyv na následné meritórne skúmanie viny. Vzhľadom na materiálne podmienky väzby v českom (ale aj v slovenskom) práve je sudca vo fáze rozhodovania o ne/vzatí obvineného do väzby fakticky nútený urobiť si predbežný záver o otázke ne/viny ¹⁹⁾ a tento premietnuť do väzobného rozhodnutia. Preto sa tu možnosť pochybností o nestrannosti prezumuje vo forme nevyvrátiteľnej domnienky. ²⁰⁾ Na dôvažok sa žiada uviesť, že takáto právna úprava nie je na európskom kontinente ojedinelá. Aktivita sudcu v predsúdnej fáze trestného konania je ako dôvod vylúčenia obsiahnutá tiež v trestných poriadkoch Poľska, Rakúska, Maďarska, Ukrajiny či Talianska.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že členským štátom Rady Európy z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj "Dohovor") vyplýva povinnosť zabezpečiť každému právo na spravodlivý súdny proces, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na nestranného sudcu. To, akým spôsobom členské štáty tento záväzok naplnia, resp. aké konkrétne dôvody vylúčenia sudcov vo svojom práve určia, je v ich výlučnej právomoci a v tomto majú široký priestor voľnej úvahy. Povedané inak, z Dohovoru nevyplýva povinnosť stanoviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod vylúčenia sudcu z meritórneho rozhodovania jeho predchádzajúcu činnosť v postavení sudcu pre prípravné konanie. Koniec-koncov, medzi členskými štátmi Rady Európy v tejto otázke neexistuje konsenzus, niektoré štáty (ako napr. už uvedené) takýto dôvod zavedený majú, iné zas nie (napr. Slovensko, Nemecko).

Judikatúra ESĽP konštantne vychádza zo zásady, že ak sudca prvého alebo druhého (odvolacieho) súdu vykonal v priebehu predsúdneho konania určité procesné úkony, najmä pokiaľ ide o rozhodovanie o väzbe obvineného, táto skutočnosť sama osebe nemôže odôvodňovať obavu z nestrannosti tohto sudcu. ²¹⁾ K tomu, aby mohol byť ohrozený atribút nestrannosti sudcu, sa musia pridružiť ďalšie osobitné skutočnosti. V súvislosti s väzbou v prípravnom konaní najväčšiu relevanciu zohrávajú výrazy, ktoré sudca vo svojom väzobnom rozhodnutí použil. ²²⁾

Začneme domácim prípadom , ktorý ESĽP rozhodol v roku 2007 a o ktorom sa v praxi príliš nehovorí. Sťažovateľ bol na prelome rokov 2000 a 2001 okresným súdom odsúdený za lúpež a bol stíhaný väzobne. V prípravnom konaní sa viackrát rozhodovalo o jeho väzbe, pričom na podklade sťažností sa vo väzobných ro­zhodnutiach krajský súd viackrát vyjadril tak, že , , . Sťažovateľ bol následne prvostupňovým súdom odsúdený a na podklade odvolania vec napadla do toho istého senátu, ktorý rozhodoval o sťažnostiach voči rozhodnutiam o väzbe. Sťažovateľ v konaní pred ESĽP namietal, že o jeho odvolaní rozhodoval ten istý senát, ktorý sa už skôr pri väzobných rozhodnutiach vyjadril, že sa predmetného trestného činu dopustil. Rovnakú námietku vzniesol aj na vnútroštátnej úrovni, tá však bola iným senátom krajského súdu zamietnutá. ESĽP konštatoval, že , čím došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

V prípade išlo o obdobnú situáciu ako v prípade . V skratke, sudca najskôr na podklade opravného prostriedku posudzoval väzbu sťažovateľa, následne ten istý sudca predsedal 7-člennému senátu, ktorý rozhodol o odvolaní voči meritórnemu rozsudku. V rámci rozhodovania o väzbe tento sudca síce rozhodol v prospech sťažovateľa, keďže na jednej strane v podstate konštatoval, že väzbu sťažovateľa je možné nahradiť, na strane druhej však k dôvodnosti obvinenia použil výrazy ako , . ESĽP v tomto prípade konštatoval, že a takéto závery si vyžadovali dôkladnejšie preskúmanie, a to s cieľom preukázať vinu sťažovateľa. Sudca takéto závery nevyslovil na začiatku vyšetrovania, ale na jeho konci, keď už bol vyšetrovací spis a dôkazy kompletné. Sudca vo väzobnom rozhodnutí síce použil štandardizované výrazy používané vo vnútroštátnej praxi, avšak vo výsledku ostal . Sťažovateľ sa preto dôvodne obával, že predseda 7-členného senátu má už vopred vytvorenú predstavu o jeho vine, o ktorej o niekoľko mesiacov neskôr aj rozhodol a uložil mu 15-ročný trest odňatia slobody. Rovnaký záver konštatoval aj v prípade , kde sudca vo väzobnom rozhodnutí použil spojenie . Aj v tomto prípade sa tamojšia vláda odvolávala na to, že ide o štandardizované výrazy používané pri väzobných rozhodnutiach, no ESĽP to "neobmäkčilo" a rozhodol o porušení čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

V prípade išlo o rovnaký prípad. Ten istý senát odvolacieho súdu najskôr v prípravnom konaní rozhodoval o opravnom prostriedku proti väzbe, neskôr v súdnom konaní rozhodoval o jeho vine. V súvislosti s rozhodovaním o väzbe použil vo svojom rozhodnutí vetu . Na to priamo nadväzovala veta: ESĽP konštatoval, že takéto rozhodnutie nepoukazuje iba na dôvodné podozrenie. Slovné spojenie naznačuje, že súd mal na mysli činy, pre ktoré bol v tom čase obvinený a vzatý do väzby. Článok 6 ods. 1 Dohovoru bol preto porušený.

V prípade odvolací senát na vnútroštátnej úrovni najskôr rozhodoval o sťažovateľovej väzbe, neskôr v merite veci, pričom vo väzobnom rozhodnutí sa uvádzajú výrazy ako , . V rozhodnutí o väzbe sťažovateľovej partnerky zas tí istí sudcovia sťažovateľa označili za . ESĽP uviedol, že tým, že sa senát jasne a jednoznačne vyjadril k presnej úlohe sťažovateľa v zločineckej sieti a rozsahu jeho účasti na zločine,

V krátkosti sa ešte vrátime naspäť na Slovensko, kde sa tejto problematike venoval aj . Vec bola identická ako uvedené; najskôr o sťažovateľovi rozhodoval sťažnostný senát v súvislosti s jeho väzbou, neskôr rozhodovali o merite veci na podklade odvolania. Vo väzobnom rozhodnutí pritom senát použil výraz Ústavný súd SR síce konštatoval, že výraz sa neviazal na samotné spáchanie trestného činu, ale na miesto jeho spáchania (vo väzbe), čím sa vina sťažovateľa nemohla prejudikovať, avšak napriek tomu je predmetné rozhodnutie prinajmenšom polemické. Ústavný súd SR v rozhodnutí akosi opomenul, že podstatná je aj javová stránka veci. Nie je teda podstatné, ako to krajský súd v skutočnosti myslel, podstatné je to, ako sa vec na prvý pohľad môže javiť. V tomto smere môže byť sporné (pri prvom prečítaní takého rozhodnutia a bez ďalšieho objasnenia), či sa slovné spojenie viaže na samotné spáchanie činu alebo na miesto jeho spáchania. Za takýchto okolností sa domnievame, že sťažovateľ mohol mať aj vo svetle citovanej judikatúry ESĽP dôvodnú pochybnosť o nestrannosti tohto senátu.

V súvislosti s použitými výrazmi vo väzobnom rozhodnutí spomenieme ešte jeden prípad, a to , v ktorom ESĽP riešil čiastočne inú situáciu ako uvedené. Sudca tu o väzbe rozhodoval už v súdnom konaní, pričom následne bol vyhlásený meritórny rozsudok. V predmetnej veci bol sťažovateľ ako maloletý podozrivý zo zločinu vraždy, pričom bol stíhaný väzobne. Proces dospel do súdnej fázy, pričom sťažovateľ do začatia procesu (do termínu pojednávania) požiadal o prepustenie z väzby. Sudca žiadosť zamietol, okrem iného, s odôvodnením, že sťažovateľ . O 10 dní na to bol sťažovateľ (tým istým sudcom) uznaný za vinného. ESĽP konštatoval, že .

Napriek tomu, že výrazy sudcu použité v predsúdnom konaní sú najčastejším diskvalifikačným znakom, nie sú však jediným. ESĽP vo viacerých prípadoch ²³⁾ pripustil, že aj samotné vnútroštátne právo, resp. podmienky väzby stanovené vo vnútroštátnom práve, podporené aj doktrinálnymi závermi, môžu zohrávať dôležitú úlohu. Zvlášť v štátoch, kde sa podmienka dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestného činu diferencuje v závislosti od povahy činu. V našom Trestnom poriadku však takéto odstupňované miery podozrenia, našťastie, nemáme.

V tejto súvislosti stojí ako prvý za zmienku relatívne čerstvý prípad z júna 2023, o ktorom sme sa už zmieňovali. V danom prípade ESĽP posudzoval vnútroštátne podmienky väzby ako takej, ktoré, okrem iného, vyžadovali, aby bola osoba (čl. 221 švajčiarskeho trestného poriadku) zo spáchania trestného činu. Tamojšia judikatúra uvedenú podmienku vykladá tak, že musí existovať vážny náznak viny. Doktrína uvedenú podmienku vníma ako istú prezumpciu viny, resp. vážnu a presnú prezumpciu viny. Sudca sa v danom prípade obmedzil len na terminológiu ustálenú tamojšou judikatúrou a doktrínou v otázkach väzby. Napriek tomu, ESĽP rozhodol tak, že takéto výrazy presahujú rámec jednoduchého podozrenia.

Vo veci opäť išlo o prípad, keď sudcovia na prvom a druhom stupni najskôr rozhodovali o väzbe v prípravnom konaní a následne rozhodovali aj v merite veci. V danom prípade bolo pre ESĽP pri závere o porušení čl. 6 ods. 1 Dohovoru kľúčové, že všetci sudcovia sa vo svojich skorších rozhodnutiach odvolávali na § 762 ods. 2 vtedajšieho trestného poriadku, pričom odsek 1 upravoval základné podmienky väzby (dôvodné podozrenie pre čin so sadzbou aspoň 1 a pol roka plus hrozba úteku, kolúzie či pokračovania v trestnej činnosti) a odsek 2 umožňoval osobu vziať do väzby už len z dôvodu, že ide o trestný čin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody aspoň 6 rokov, avšak tu muselo byť, okrem iného, . Tento odsek teda vyžadoval vyšší stupeň podozrenia ako odsek 1. Na vnútroštátnej úrovni sa uvedená podmienka vysvetľuje tak, že otázka viny musí byť "veľmi jasná". Vzhľadom na to, že sudcovia vo svojich väzobných rozhodnutiach "iba" poukazovali na toto ustanovenie, stal sa rozdiel medzi skúmaním dôvodnosti väzby a posúdením viny minimálny. Rovnaký prípad s rovnakou vnútroštátnou úpravou v podstate veci a rovnakým záverom ESĽP bol prípad .

V prípade boli sťažovatelia v prípravnom konaní na podklade rozhodnutia trojčlenného senátu vzatí do väzby, pričom následne boli iným trojčlenným senátom, ktorého súčasťou však boli aj dvaja sudcovia z väzobného senátu, súdení v merite veci. Vo väzobnom rozhodnutí senát poukázal okrem potreby ich zaistenia z dôvodu ďalších procesných úkonov a ochrany svedkov aj na to, že boli splnené podmienky v zmysle § 503 trestného poriadku  na to, aby mohli byť obvinení vzatí do väzby. Predmetné ustanovenie hovorilo v tom čase o tom, že do väzby možno vziať osobu, u ktorej existujú . ESĽP v tomto prípade pomerne prísne konštatoval, že výrazy použité vo väzobnom rozhodnutí a interpretované vo svetle § 503 v sťažovateľovi mohli ľahko vyvolať dojem, že v očiach minimálne dvoch sudcov z troch existuje dostatok dôkazov, ktoré preukazujú, že za trestný čin je trestne zodpovedný práve sťažovateľ. Podľa ESĽP tak sudcovia z tohto senátu mali už vopred jasnú predstavu o otázke, o ktorej ešte len mali rozhodnúť v merite veci. Došlo preto k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

V úplnom závere napokon považujeme za potrebné zmieniť sa ešte o jednom prípade, ktorý je plne použiteľný aj v podmienkach Slovenskej republiky a ktorý demonštruje, že nielen v rozhodnutí o väzbe sa môže sudca diskvalifikovať z merita veci. Z prípadu vyplynulo, že nie je ani tak podstatné, že sudca rozhodoval o väzbe v predsúdnej fáze, diskvalifikovať sa môže aj vtedy, ak o väzbe rozhodoval súbežne s rozhodovaním o merite veci, teda v súdnej fáze konania. O niečom podobnom je aj prípad . Išlo o prípad, v ktorom došlo k odsúdeniu sťažovateľov sudcom, ktorý po podaní obžaloby túto pôvodne "odmietol" a vec vrátil na došetrenie. Následne mu trestná vec sťažovateľov opätovne napadla. V rozhodnutí o vrátení veci samosudca v podstate uviedol, že vyšetrovacie orgány nedostatočne zistili skutkový stav a zistený skutok podkvalifikovali. V súvislosti s právnou kvalifikáciou uviedol, že konanie sťažovateľov . ESĽP usúdil, že by takéto výrazy mohli vzbudiť dôvodné obavy, že sudca si už vopred vytvoril názor na vinu sťažovateľov, čo môže ovplyvniť jeho nestrannosť v súdnom konaní. K porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru preto došlo.

Z uvedeného vyplynulo, že ESĽP pomerne striktne posudzuje výrazy použité v "predrozsudkových" ro­zhodnutiach sudcu. Nie je pritom rozhodujúce, či sa sudca k indíciám či podozreniu zo spáchania činu, resp. pravdepodobnosti viny vyjadri v predsúdnej alebo už súdnej fáze konania. Podstatné je len to, či záver naznačujúci (predikujúci) vinu či nevinu sudca vysloví skôr ako v rozsudku. Rovnako nie je podstatné ani to, či takýto záver vysloví v rozhodnutí o väzbe, hoci pôjde o najčastejší, nie však jediný prípad. V podmienkach Slovenskej republiky to môže byť napríklad aj uznesenie o odmietnutí obžaloby, uznesenie o zamietnutí návrhu na vrátenie zaistených vecí a pod. V skratke to môže byť každé rozhodnutie, v ktorom sa sudca pred vynesením rozsudku vyjadruje k dôkaznej situácii, z ktorej vyvodzuje hoci len pravdepodobný meritórny záver. Samozrejme, sudca môže mať svoj vnútorný postoj k vine obvineného už pri vzatí obvineného do väzby v prípravnom konaní, pretože často podstatná časť dôkazov vedúca k obvineniu vedie následne aj k odsúdeniu. Je však dôležité, aby tento postoj nepremietol do väzobného či iného procesného rozhodnutia, keďže sa tým môže veľmi ľahko diskvalifikovať z rozhodovania po podaní obžaloby/návrhu na schválenie dohody o vine a treste. Sudca preto musí dôkladne zvažovať, aké formulácie použije v procesných rozhodnutiach na vyjadrenie číreho podozrenia zo spáchania trestného činu, hoci nie vždy je jednoduché (možné) vystihnúť podstatu procesného rozhodnutia tak, aby sa to súčasne nedotýkalo zásady prezumpcie neviny. Ak by sudca svoje formulácie nezvažoval, platí v každom prípade stará známa zásada , pri ktorej ak chce obvinený v tomto smere namietať absenciu nestrannosti, musí tak urobiť bezodkladne pod hrozbou procesnej preklúzie.

Keďže Trestný poriadok takéto situácie nepovažuje za špeciálny dôvod vylúčenia, obvinený sa nestranného sudcu môže dovolať výlučne na podklade námietky zaujatosti z dôvodu kvalifikovaného pomeru k veci. Samosudca/senát nemôže o námietke nekonať z dôvodu, že nejde o dôvod výslovne uvedený v § 31 TP, keďže stále je takáto skutočnosť subsumovateľná pod pomer k veci, a teda konať o takejto námietke musí. Samozrejme, za predpokladu, ak ju strana vzniesla bezodkladne po tom, čo sa o dôvode zaujatosti dozvedela. ESĽP ale nepovažuje za porušenie práva na nestranného sudcu situácie, keď obvinený svojou pasivitou spôsobil procesnú preklúziu práva namietať nestrannosť sudcu.