Slovenské civilné procesné právo bolo v roku 2015 rekodifikované. Jeho normy boli čiastočne zmenené, no predovšetkým inak usporiadané do samostatných čiastkových kódexov, a to Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“). Boli vytvorené viaceré nové konštrukcie inštitútov procesného práva. V našom rodinnom procese však zostalo zachované riešenie zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého sa s konaním o rozvod manželstva spája konanie o úpravu práv a pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode. Odôvodnenie tohto postupu bolo celkom jednoduché a naznačuje, že prípadný iný prístup ani nebol predmetom bližších úvah. Dôvodová správa stroho uvádza, že „predkladateľ zachováva obligatórnosť spojenia konania o rozvod manželstva s konaním o úprave pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode“.1 Viaceré ustanovenia nášho procesného práva sú predmetom kritiky a návrhov na zlepšenie. Izolované diskusie však k legislatívnym návrhom nevedú. Práve táto konštrukcia sa však na sklonku predchádzajúceho volebného obdobia Národnej rady SR stala predmetom legislatívneho procesu. Tento príspevok je vysvetlením v súčasnosti platnej normy prostredníctvom jej historicko-právnej analýzy a porovnania s inými riešeniami vzťahu rozvodového konania na jednej strane a opatrovníckeho či poručenského konania na druhej strane.
Legislatívny návrh, ktorý nezaujal
Národná
1)
rada SR v predchádzajúcom volebnom období prerokovala legislatívny návrh štyroch, v tom čase opozičných poslancov, ktorí 23. augusta 2019 doručili návrh, aby s účinnosťou od 1. januára 2020 boli z § 100 CMP a z § 24 ods. 1 prvá veta zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej aj "zákon o rodine" alebo "ZR") vypustené slová "na čas po rozvode". Účelom navrhovanej zmeny bolo spojenie konania o rozvode manželstva s konaním o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu aj na čas spred rozvodu. Dôvodová správa obsahuje kritiku súčasnej právnej úpravy, uvádza, že ak sa manželia rozvádzajú a majú maloleté dieťa, sú fakticky nútení podávať na súd dva návrhy, a to návrh na rozvod manželstva a návrh na úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu. K tomu dochádza aj napriek tomu, že v oboch konaniach sa vykonáva takmer identické dokazovanie týkajúce sa zverenia maloletých detí do starostlivosti niektorého z rodičov, výživného a styku rodičov s maloletým dieťaťom.
Osobitne kriticky návrh vníma to, že rodič, ktorý rieši otázku výživného, musí podať aj návrh na úpravu povinností k maloletému dieťaťu, keďže v konaní o rozvod je možné priznať výživné až na čas po rozvode a nie od podania návrhu, ako tomu je pri návrhu na úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu. Taktiež v konaní o rozvod manželstva nie je možné nariadiť neodkladné opatrenie, ktoré by predbežne riešilo nezhody rodičov. Rodič je tak vystavený tomu, že sa musí dvakrát zúčastňovať pojednávaní, na ktorých sa preberajú tie isté otázky, čo pre neho znamená zvýšené náklady, či už časové, alebo finančné, ak ho zastupuje advokát. Návrh mal odbremeniť súdy od dvoch osobitných konaní, keďže sa často stávalo, že návrhy boli pridelené rôznym sudcom.
2)
Návrh zákona bol prerokovaný 20. septembra 2019, v ôsmy deň rokovania 49. schôdze Národnej rady SR, kde bol uvedený členom ústavnoprávneho výboru, ktorý navrhol, aby sa národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona sa prerokuje v druhom čítaní v ústavnoprávnom výbore ako gestorskom a vo výbore pre sociálne záležitosti. V nadväzujúcej rozprave návrh zákona veľký záujem nevyvolal. Vystúpil len jeden z predkladateľov zákona. Okrem parafráz dôvodovej správy poslanec označil za iniciátora návrhu advokáta z Košíc, ktorý sa na problém dvoch konaní pozrel pohľadom rozvádzajúcich sa rodičov a súdu.
Poslanec svoje vystúpenie ukončil slovami:
"Nie je to najdôležitejšia vec na svete, nie je určite ani najdôležitejší problém, ktorý majú rozvádzajúci sa rodičia, ktorí sa nevedia nejako vzájomne dohodnúť na veciach, ktoré sa týkajú vzťahov k ich deťom, ale je to taká drobnosť, ktorou by sme mohli ľuďom trošku zjednodušiť život..."
O návrhu zákona sa hlasovalo ešte v ten deň. Z prítomných 128 poslancov bolo za 48, proti 19, zdržalo sa 60 poslancov a jeden poslanec nehlasoval. Na rozdiel od dôvodovej správy väčšina poslancov, ktorá tento návrh nepodporila, svoj nesúhlas s pozitívne sa javiacou zmenou zákona odôvodniť nemusela.O doplnení dôvodovej správy českým vzorom
S predkladajúcim poslancom nemožno nesúhlasiť. Predložený legislatívny návrh sa týkal parciálnej právnej otázky, ktorá v našom priestore nie je predmetom nielen bližších právnických diskusií, ale ani politicko-mediálneho diskurzu, ktorý sa problémom rodinného práva nevyhýba. S kritikou súčasnej právnej úpravy však možno súhlasiť. Problém spočívajúci v tom, že rozvádzajúci sa rodičia sa často zúčastnia až dvoch súdnych konaní, je pravidelný, keďže súd v konaní o rozvode nemôže rozhodovať aj o pomeroch rodičov k deťom na čas spred rozvodu. Tento problém je v zásade riešiteľný spojením oboch konaní. Podobný prístup slovenských súdov je skôr výnimkou ako pravidlom, a to nielen v tých prípadoch, keď každé z konaní náhodným výberom napadne dvom rozdielnym sudcom. K tomu treba uviesť, že na konania nemusí byť príslušný ten istý súd.
Akýmsi doplnením dôvodovej správy § 100 CMP, a teda aj rozpravy o jeho prípadnej zmene, je najrozšírenejší komentár rekodifikovaného predpisu. Autorka z Českej republiky
3)
osobitne opisuje výhody a nevýhody súčasného legislatívneho riešenia. Pozitívnu stránku vidí v komplexnosti riešenia situácie v manželstve rodičov, keď sa jedným rozhodnutím vyrieši nielen hlboký rozvrat manželského súžitia, ale aj pomery detí do budúcna. Práve v spojenom konaní možno správne vyhodnotiť súlad rozvodu manželstva so záujmom maloletých detí. Na druhej strane autorka, rovnako ako predkladateľ opísaného legislatívneho návrhu, poukazuje na nevýhodu, ktorá vyplýva z toho, že súd sa môže zaoberať len úpravou na čas po rozvode a komplexne nemôže svojím rozhodnutím posúdiť aj obdobie spred rozvodu manželstva. V konečnom dôsledku posúdenie správnosti rozhodnutia do budúcna aj tak môže vychádzať len zo skutočností, ku ktorým došlo v čase pred rozvodom manželstva. Nevýhodu takejto úpravy vidí aj v rozdielnych podmienkach určovania miestnej príslušnosti pre rozvod manželstva a pre úpravu práv a povinností k maloletým, čo vedie k prideleniu v podstate tej istej veci nielen viacerým sudcom jedného súdu, ale v niektorých prípadoch aj viacerým súdom. Rovnako ako predkladateľ novely zákona vidí komentár nedostatok v tom, že hoci rodičia už môžu byť právoplatne rozvedení, o ich pomeroch k deťom ešte rozhodnuté nie je.
V tejto súvislosti poukazuje na v Českej republike už viac ako 20 rokov platné riešenie, podľa ktorého manželstvo nemožno rozviesť, pokiaľ nenadobudne právoplatnosť rozhodnutie o úprave pomerov maloletých detí na čas po rozvode. Táto konštrukcia bola v Českej republike prijatá už novelizáciou z roku 1998 pôvodne spoločného zákona o rodine z roku 1963.
4)
Platí aj po rekodifikácii českého občianskeho práva. Podľa § 755 ods. 3 zákona č. 89/2012 Sb., občanský zákoník (ďalej aj "český občiansky zákonník"), ak majú manželia neplnoleté dieťa, ktoré nie je svojprávne, súd manželstvo nerozvedie, pokiaľ nerozhodne o pomeroch dieťaťa v čase po rozvode manželov. Prijatie tejto konštrukcie bolo v dôvodovej správe nového českého občianskeho zákonníka vysvetlené potrebou ochrany neplnoletého dieťaťa, no predovšetkým tým, že v prípade rozvodu manželstva ide o sporové konanie, zatiaľ čo konanie o pomeroch dieťaťa je vždy konaním nesporovým, v ktorom platí vyšetrovacia zásada.
5)
Toto odôvodnenie nie je celkom priliehavé, keďže rovnako ako rozvodové konanie aj konanie vo veciach starostlivosti o maloletých je v českom práve upravené v osobitnom procesnom predpise - zákone č. 292/2013 Sb., o zvláštních řízeních soudních (ďalej aj "ZoZŘS"), ktorý bol prijatý spolu s rekodifikáciou hmotného práva a ktorý medzi sporovým a nesporovým konaním bližšie nerozlišuje. Aj keď táto kodifikácia odmieta akékoľvek spojenie konania o rozvod manželstva s konaním starostlivosti súdu o maloletých, niektorým spoločným prvkom sa vyhnúť nemohla. I keď v úprave konania o rozvod manželstva sú obsiahnuté viaceré prvky kontradiktórneho konania, aj v konaní o rozvod manželstva čiastočne platí vyšetrovacia zásada. Súd v konaní o rozvod manželstva môže vykonať nenavrhované dôkazy nielen na účel správneho zistenia skutkového stavu, ale aj s cieľom zistiť záujem maloletých detí, pre ktorý nie je možné manželstvo rozviesť. Dokonca aj v odvolacom konaní možno uviesť skutočnosti a dôkazy, ktoré sa týkajú záujmu maloletých detí, pre ktoré nie je možné manželstvo rozviesť.
6)
V konečnom dôsledku je vôbec otázne, či norma obsiahnutá v § 755 ods. 3 českého občianskeho zákonníka, ktorá neumožňuje súdu rozviesť manželstvo, pokiaľ nie je rozhodnuté o pomeroch maloletého dieťaťa, je vôbec hmotnoprávnou normou. Skôr ide o formálnu procesnú konštrukciu, ktorá manželov a rodičov núti ku skorému riešeniu ich rodičovských práv a povinností. To však pre rozvádzajúcich sa rodičov a manželov znamená účasť na dvoch súdnych konaniach s v podstate rovnakým okruhom skutkových a právnych otázok. Paradoxne, manželia už môžu mať opatrovníckym súdom právoplatne upravené vzťahy k maloletým deťom, no rozvodový súd musí v následnom konaní riešiť, či rozvod manželstva nie je v rozpore so záujmom ich maloletého dieťaťa.
7)
Touto otázkou sa súd musí zaoberať aj v prípade, ak rodičia už spolu dlhšiu dobu nežijú, a rovnako aj v prípade, ak stále spolu s deťmi tvoria spoločnú domácnosť. Česká procesná úprava zachováva aj nám známe konštrukcie miestnej príslušnosti vo veciach maloletých a vo veciach rozvodu. Podľa § 4 ods. 2 ZoZŘS všeobecným súdom maloletého je súd, v ktorého obvode má maloletý na základe dohody rodičov, prípadne iných rozhodujúcich skutočností, svoje bydlisko, pričom podľa § 467 ods. 1 ZoZŘS je miestne príslušným súdom vo veciach starostlivosti o maloletých zásadne všeobecný súd maloletého. Na druhej strane zásadne príslušným súdom pre rozvod manželstva je súd, v ktorého obvode mali manželia posledné spoločné bydlisko.
8)
Diskusia o vhodnom vzťahu rozvodového konania a konania o úprave práv a povinností rodičov k maloletým sa zameriava len na voľbu medzi súčasnou slovenskou a českou konštrukciou. Tento pohľad je pomerne obmedzený, keďže vzťah týchto konaní bol predmetom nielen rôznych procesných konštrukcií, ale aj inštitucionálneho zabezpečenia orgánmi verejnej moci, ktoré presahujú rámec vývoja nášho procesného práva v posledných desaťročiach. Tento starší vývoj bol poznamenaný rozdielnym pohľadom na význam rozvodu a význam úpravy pomerov rodičov k maloletým deťom.
Rozvodový súd a opatrovnícky úrad v starom Uhorsku
Rodinné hmotné alebo procesné právo nebolo na Slovensku kodifikované až do druhej polovice 19. storočia. Aj keď stavovské právo spred roku 1848 vo vzťahu rodičov a detí poznalo len pojem "otcovská moc"(
patria potestas
), vzťah medzi rodičmi a deťmi sa neobmedzoval len na otca. Právna teória už pred rokom 1848 konštatovala, že napriek ustanoveniam Tripartita, ktoré hovorí výlučne o otcovi, nemožno už zo samotnej povahy vzťahu rodičov a detí zužovať rodičovský pomer len na práva a povinnosti otca, keďže tieto takmer v rovnakom rozsahu pripadajú aj matke dieťaťa.
9)
Už v priebehu rozvoja stredovekého práva bolo prekonané vnímanie otcovskej moci ako výsostného práva otca v zmysle klasického rímskeho práva. Úprava vzťahu rodičov a detí sa takmer výlučne opierala o ustanovenia Tripartita a naň nadväzujúceho obyčajového a partikulárneho práva. To v období dualizmu vyvolalo potrebu prijatia jednotnej zákonnej úpravy, ktorou sa stal zák. čl. XX/1877 o úprave poručenských a opatrovníckych vecí (ďalej aj "poručenský zákon").Charakteristika manželského práva sa až do druhej polovice 19. storočia obmedzovala na opis ustanovení katolíckeho kanonického práva. Pre protestantov platil manželský patent Jozefa II. z roku 1786. Tento predpis bol prejavom zvyšujúceho sa záujmu štátu o úpravu inštitúcie manželstva. Pôvodne mal platiť aj pre katolíkov. Po úprave jozefínskych reforiem z roku 1791 bol zavedený stav pred reformami a patent sa naďalej vzťahoval len na protestantov.
10)
Právomoc rozhodovať v manželských otázkach bola zverená orgánom cirkvi. Manželské spory protestantov boli rozhodované pred civilnými súdmi. Jedinou možnou cestou poštátnenia manželského práva bolo vytvorenie jeho úpravy vo forme zákona vzťahujúceho sa na všetkých občanov štátu bez rozdielu vyplývajúceho z ich náboženského vyznania. Základom úpravy manželského práva sa stal zák. čl. XXXI/1894 o manželskom práve (ďalej aj "manželský zákon").
Napriek tomu, viaceré časti vzťahov medzi manželmi, ako napríklad manželské majetkové právo, zákon neupravoval a prenechal ich úprave dovtedajšieho obyčajového práva. V manželskom zákone sa prejavovali typické trendy vývoja tejto oblasti súkromného práva. V mnohých otázkach sa presadilo typicky liberálne riešenie. Z niektorých právnych inštitútov je však zrejmý kompromis zákona s konzervatívnym pohľadom na manželstvo. Manželský zákon z roku 1894 manželstvo nedefinoval, vytvorenie definície prenechal právnej vede. Už v období pred rokom 1848 sa v literatúre objavili prirodzenoprávne názory, ktoré manželstvo definovali ako zmluvu dvoch osôb rozličného pohlavia, ktorej účelom je plodenie detí.
11)
Táto definícia manželstva, ktorá nebola v rozpore so sakrálnym chápaním manželstva ako sviatosti, sa presadila aj v právnej vede po roku 1848. Poručenský zákon z roku 1877 a manželský zákon z roku 1894 zo