Autorka sa v článku zaoberá podstatou náhrady nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí a najmä otázkou, ujmu na akom právnom statku má náhrada nemajetkovej ujmy kompenzovať. Kriticky sa snaží dôvodiť, prečo sa peniazmi vyvažuje nie smútok, emocionálna bolesť a utrpenie zo straty blízkeho, ale zásah do absolútneho osobnostného práva. V článku sa autorka takisto zamýšľa nad tým, ako sa má právne posúdiť situácia, ak sekundána obeť utrpí v dôsledku zásahu aj vážnu psychickú ujmu, a argumentuje v prospech existencie samostatného nároku na náhradu ujmy na zdraví, ktorý obstojí vedľa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej ako následok straty blízkeho. V závere sa snaží vysporiadať s procesnými súvislosťami uplatňovania obidvoch druhov týchto práv v súdnom konaní.
Úvod
Náhrada
1)
nemajetkovej ujmy pozostalých blízkych osôb je v ostatnom období podrobovaná drobnohľadu nielen zo strany odbornej verejnosti na domácej scéne, ale v oblasti deliktného práva je na európskej úrovni posledných niekoľko rokov témou číslo jeden aj kvôli nižšej miere rozpracovanosti v porovnaní s inými problematikami. Vzhľadom na narastajúci nápor sporov o náhradu nemajetkovej ujmy na domácich súdoch je nárast záujmu o tému pochopiteľný a prirodzený. Po niekoľkoročnom spore v otázke pasívnej legitimácie poisťovateľov z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel vo vzťahu k nárokom z nemajetkovej ujmy, a po zameraní sa aj na niektoré iné čiastkové otázky však na periférii záujmu akoby stále ostávalo zisťovanie, čo má vlastne náhrada za nemajetkovú ujmu v peniazoch kompenzovať. Akokoľvek triviálne a zbytočne či prehnane teoreticky môže táto otázka znieť, postupná tvorba odbornej mienky doma aj v zahraničí naznačuje, že v procese hľadania riešení na konkrétne problémy spojené s náhradou sa zodpovedanie toho, čo sa vlastne náhradou sleduje, a zásah do akého práva sa peniazmi vyvažuje, ukazuje ako stále podstatnejší krok v uvažovaní. Myslíme si, že odpoveď na nastolenú otázku môže významným spôsobom ovplyvniť, okrem iného, záver o okruhu osôb oprávnených k náhrade, vzťah ujmy kompenzovateľnej cez osobnostné práva a ujmu na zdraví či proces určovania výšky satisfakcie.
1. Pocity bolesti, smútku a emocionálnych útrap ako kompenzovateľná citová ujma podľa prevládajúcej mienky
Ak sa náhrada v peniazoch priznaná pozostalým príbuzným spomína v súvislosti s ujmou, ktorá sa im touto cestou kompenzuje, hovorí sa o odškodňovaní ich citovej ujmy, emocionálnych útrap,
2)
o bolestnom za smútok,
3)
o kompenzovaní nepríjemných pocitov úzkosti, smútku, zúfalstva
4)
či pocitov stresu, frustrácie a "straty spoločenstva s milovanou osobou"
5)
. Hľadanie úderných adjektív čo najviac vystihujúcich ujmu utrpenú blízkymi osobami primárnej obete sa však vždy koncentruje okolo pocitov patriacich do citovej, emočnej sféry dotknutých osôb. Peňažná satisfakcia tak podľa prevládajúcej mienky cieli ku kompenzácii, náhrade alebo aspoň k zmierňovaniu negatívnych foriem vnútorného prežívania straty blízkeho človeka.
Zdôraznime však, že pri strate blízkeho človeka ide o ujmu utrpenú vo vnútornej citovej sfére, ktorá môže následne nadobúdať u každého jednotlivca rôznu formu vonkajšieho prejavu. Inými slovami, smútok, pocit prázdnoty, pocit hlbokej a nenapraviteľnej či neodvrátiteľnej straty sa u každého môže navonok prejavovať úplne iným spôsobom. Sú typy ľudí, pre ktorých vo všeobecnosti nie je typické, aby dávali najavo svoje vnútorné prežívanie. Iné osoby, majúce skôr povesť otvorenej knihy, svoje pocity nechcú, prípadne nevedia pred vonkajškom skrývať a ich forma prežívania je oveľa viac čitateľná. Toto rozličné a najmä výhradne subjektívne vonkajšie prejavovanie citovej ujmy začína byť problémom v právnej rovine v momente, kedy tieto vonkajšie formy prežívania majú slúžiť ako ukazovateľ utrpenej ujmy, ktorá inak nie je (resp. objektívne vôbec nie je) merateľná, a tým ani kvantifikovateľná pre účel ocenenia jej náhrady v peniazoch. Na to, čo sa náhradou nemajetkovej ujmy má kompenzovať, ako určiť závažnosť ujmy, a nakoniec, ktoré ujmy sú a ktoré už, naopak, nie sú kompenzovateľné, sa pozrieme v nasledujúcich častiach tohto článku. Osobitnú pozornosť budeme venovať aj v praxi relatívne bežne sa objavujúcim situáciám, v ktorých prežívanie straty blízkeho človeka môže prerásť do vážnejších stavov mysle a u pozostalých sa smútok vyvinie až do stavu depresie alebo iného citového rozpoloženia s podobne vážnymi klinickými príznakmi. Zjednodušene a zatiaľ zo všeobecného hľadiska hovoríme o takom stave, ktorý si spravidla vyžaduje medicínsky zásah.
Ak sa teda náhradou v peniazoch podľa prevládajúcej mienky vyvažujú pocity negatívneho prežívania, logickým vyústením pri uvažovaní o tom, komu a akú vysokú náhradu priznať, by mala byť snaha, pokiaľ je to možné, o nájdenie určitej a objektivizujúcej formy zhodnotenia pocitov smútku, bolesti a utrpenia. Skutočne však pre priznanie peňažnej satisfakcie postačí, ak osoba žalujúca náhradu preukáže, že sa úmrtie primárnej obete negatívne dotklo jej duševnej sféry a so stratou blízkej osoby utrpela emocionálnu ujmu? Už pri odznení položenej otázky sa totiž zdá, že sa vynára potenciáln