Úmrtie alebo ťažké ublíženie na zdraví blízkej osoby spravidla predstavuje závažný a citovo neľahko zvládnuteľný zásah do emocionálnej roviny života dotknutých osôb. Ak je úmrtie alebo poškodenie zdravia príbuzného alebo inej blízkej osoby dôsledkom protiprávneho konania – v praxi najčastejšie dopravnej nehody, pochybenia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti či násilnej trestnej činnosti – za určitých predpokladov právo poškodeným priznáva rad nárokov saturujúcich spôsobenú majetkovú a nemajetkovú ujmu. Práve nároky pozostalých osôb nemajetkovej povahy sa v poslednom období čoraz viac stávajú predmetom akademických debát a judikatórne závery spolu s návrhmi zmien legislatívnej povahy sú sledované pozorným okom odbornej verejnosti vo väčšej miere, než je zvyčajné.
Zrejme1) najviac diskutovanou parciálnou otázkou súvisiacou s nemajetkovou ujmou pozostalých bola pasívna vecná legitimácia poisťovní v sporoch o nemajetkovú ujmu, ak bola smrť, resp. ublíženie na zdraví blízkej osobe spôsobené v dôsledku dopravnej nehody, za následky ktorej zodpovedá prevádzkovateľ vozidla [§ 427 až 431 Občianskeho zákonníka (ďalej aj "OZ")].2) Po rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová (C-22/12) a postupnej reakcii v judikatúre nášho najvyššieho 3) a ústavného súdu4), sa zdá byť otázka vyriešená v prospech pasívnej legitimácie poisťovní.5) Porovnateľne menej pozornosti sa dostáva iným aspektom nemajetkovej ujmy (okruhu aktívne legitimovaných osôb, premlčaniu, vzťahu k majetkovým nárokom pozostalých a pod.), pozornosť čitateľa preto v nasledujúcom texte upriamime na čiastkovú otázku určovania výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
1. Krátky úvod do problematiky: vývoj, systematika a vzťah k deliktnému právu
Slovenský Občiansky zákonník a ani iný civilnoprávny predpis neobsahujú explicitnú úpravu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým príbuzným a iným blízkym osobám, ak bola smrť primárnej obete dôsledkom protiprávneho konania. Absencia výslovnej úpravy však v podmienkach slovenskej civilistiky neznamená nereparovateľnosť spôsobenej citovej ujmy, právny základ pre uplatnenie jej náhrady v peniazoch postupným vývojom judikatúra našla v ustanoveniach o ochrane osobnosti.
6)
Zásahom do práva na život primárnej obete sa zároveň zasahuje do práva na súkromie a práva na rodinný život blízkych osôb,
7)
ktoré sa dostávajú do postavenia tzv. sekundárnej obete protiprávneho zásahu. Náhlou stratou blízkej osoby dochádza k pretrhnutiu existujúcich citových, sociálnych, morálnych a kultúrnych vzťahov a sekundárna obeť prichádza o možnosť ich ďalšieho rozvíjania. Hlboká citová ujma pozostalých osôb prejavujúca sa ako každodenné prežívanie smútku a emocionálnej bolesti zo straty blízkeho (nevynímajúc závažné ublíženie na zdraví primárneho poškodeného
8)
) vie ovplyvniť kvalitu ich života zásadným spôsobom.
Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí je v slovenských podmienkach formálno-právne nárokom ochrany osobnosti. Nemajetková ujma pozostalých (resp. blízkych osôb primárneho poškodeného, ktorému bolo ublížené na zdraví) je spojená so vznikom peňažnej náhrady, len ak je smrť/ublíženie na zdraví dôsledkom protiprávneho konania
9)
alebo protiprávneho stavu, následky ktorého znáša pôvodca rizika, resp. zvýšeného nebezpečenstva (akým je napr. dopravná nehoda, za následky ktorej objektívne zodpovedá prevádzkovateľ vozidla). Vzhľadom na charakter nemajetkovej ujmy ako následku spôsobeného v príčinnej súvislosti s týmto protiprávnym konaním (alebo stavom) však ide po materiálnej stránke o nárok deliktného práva, hoci sa následky neprejavujú v majetkovej, ale naopak, v citovej, duševnej sfére poškodených osôb.
10)
Ďalším špecifikom oproti "klasickým" deliktuálnym nárokom je reflexná povaha nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí. Reflexná alebo nepriama ujma je taká, ktorá sa prejaví vo sfére osoby odlišnej od primárne poškodeného protiprávnym konaním.
11)
Hoci sa náhrada nepriamych škodových dôsledkov vo všeobecnosti neakceptuje úplne bezvýhradne,
12)
náhrada bolestného za smútok je v našich podmienkach a mnohých európskych krajinách tak pevne ukotvená, že nahraditeľnosť tohto druhu nemajetkovej ujmy dnes v zásade nikto nerozporuje napriek tomu, že nepatríme medzi štáty so špeciálnou skutkovou podstatou zahrnutou do rámca úpravy deliktuálnych vzťahov (ako napr. v § 2959 českého občianskeho zákonníka), ale právny základ bol "nájdený" v ustanoveniach o ochrane osobnosti.
Nakoniec je pre nemajetkovú ujmu pozostalých charakteristické, že ju na rozdiel od škody na majetku nie je možné kvantifikovať. Náhrada skutočne zodpovedajúca utrpenej ujme je totiž pojmovo vylúčená a priznávaná náhrada je tak len akousi "finančnou náplasťou"
13)
, ktorou je poškodeným umožnené kompenzovať utrpenú uj