Dvakrát a inak (alebo niekoľko poznámok k rozhodovaniu o nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. a § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka)

I. V polovici roka 2014 Ústavný súd Slovenskej republiky prejednal a rozhodol o sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv a slobôd. Podľa sťažovateľky, postupom súdov došlo k zásahu do jej ústavných práv, a to tým, že nesprávne posúdili právne predpoklady vzniku jej nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu zásahu do práv spätých s jej osobnosťou (zdravie a súkromie). Nesprávnym malo byť rozhodnutie okresného súdu, ktorý zamietol žalobu primárne z dôvodu, že ujmy tvrdené sťažovateľkou (žalobcom) sú pokryté inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 444 OZ a z toho dôvodu nie je priestor tieto zložky práva uplatňovať cez ochranu osobnosti. Krajský súd, ako súd odvolací, rozsudok okresného súdu potvrdil. Ústavný súd SR vo svojom náleze rozhodol, že právny názor krajského súdu o odškodnení dôsledkov poškodenia zdravia aj v súkromnom a rodinnom živote prostredníctvom inštitútu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je ústavne konformný a akceptovateľný.¹⁾

Uvedené rozhodnutie ústavného súdu mohlo ostať nepovšimnuté, ak by neexistovalo iné rozhodnutie, v ktorom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil v tom zmysle, že nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej na osobnostných právach sú dva samostatné nároky, ktoré sa vyvodzujú z odlišných vzťahov a odlišnej právnej úpravy. V rozsudku Najvyššieho súdu SR sa vyslovene uvádza, že ²⁾

Odlišné rozhodnutia vydané v rozpätí ani nie troch mesiacov vedú k otázke, v čom spočívajú dôvody rozdielneho pohľadu na pomerne rozšírenú prax, keď sa poškodení domáhajú náhra