Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") na neverejnom zasadnutí pléna 20. decembra 2023 prerokoval návrh prezidentky Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade čl. I, čl. II v časti zodpovedajúcej § 9 ods. 6 vete druhej zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a čl. III zákona č. 239/2023 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia niektoré zákony, s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") a prijal ho na ďalšie konanie.
Návrh bol ústavnému súdu doručený počas výkonu funkcie prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorej funkčné obdobie skončilo 15. júna 2024 a týmto dňom zároveň začalo plynúť funkčné obdobie novozvoleného prezidenta Petra Pellegriniho. Vzhľadom na túto personálnu zmenu ústavný súd na účely tohto nálezu v ďalšom texte používal pojmy "prezident" alebo "navrhovateľ".
Navrhovateľ v návrhu namieta nesúlad čl. I a čl. III napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý odôvodňuje porušením pravidiel legislatívneho procesu. Navrhovateľ v návrhu ďalej namieta nesúlad čl. II napadnutého zákona v časti zodpovedajúcej § 9 ods. 6 vete druhej zákona o zodpovednosti za škodu s čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 4 Ústavy.
Ustanovenie § 9 zákona o zodpovednosti za škodu upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Veta druhá § 9 ods. 6 zákona o zodpovednosti za škodu vylučuje možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy v nasledujúcich prípadoch:
(i)
súd v správnom súdnictve v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení (§ 242 v spojení s § 250 ods. 3 Správneho súdneho poriadku),
(ii)
ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení (čl. 127 ods. 1 v spojení s ods. 3 Ústavy) a
(iii)
Európsky súd pre ľudské práva v konaní o porušení práva na prejednanie veci v primeranej lehote rozhodoval o spravodlivom zadosťučinení [čl. 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor")].
Nárok na náhradu škody je v týchto prípadoch vylúčený v rozsahu nemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťami, ktoré pri tomto rozhodovaní mohli byť zohľadnené, a to aj v prípade, akzohľadnené neboli z dôvodu na strane poškodeného.
Navrhovateľ odôvodňuje porušenie čl. 46 ods. 3 Ústavy tým, že čl. II napadnutého zákona doplnil do zákona o zodpovednosti za škodu v ustanovení upravujúcom nesprávny úradný postup nový odsek (§ 9 ods. 6 zákona o zodpovednosti za škodu), ktorý nesprávne vychádza zo stotožnenia inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy ako jednej z foriem náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci s inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia, resp. spravodlivého zadosťučinenia. Teto inštitúty však podľa presvedčenia navrhovateľa nemožno chápať ako totožné, prípadne ako duplicitné, a to predovšetkým vzhľadom na rozdielny predmet a účel konania o individuálnych sťažnostiach týkajúcich sa porušenia ľudských práv pred Ústavným súdom a Európskym súdom pre ľudské práva na jednej strane a konania o nároku na náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu na strane druhej.
Ústavne problematickou je aj skutočnosť, že pre vylúčenie nároku na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy podľa § 9 ods. 6 zákona o zodpovednosti za škodu nie je rozhodujúce, či príslušný súdny orgán poškodenej osobe primerané finančné zadosťučinenie, resp. spravodlivé zadosťučinenie, aj skutočne priznal, a to bez ohľadu na dôvody prípadného nepriznania.
Napadnuté ustanovenie, podľa názoru navrhovateľa, porušuje aj čl. 13 ods. 4 Ústavy, keď nezodpovedá princípu proporcionality len preto, že nesleduje legitímny cieľ a preto, že obme