Alternatívne riešenie sporov prostredníctvom mediácie a rozhodcovského konania

Alternatívne riešenie sporov, mediácia, rozhodcovské konanie, výhody, nevýhody

Alternative dispute resolution, mediation, arbitration, advantages, disadvantages

Vznik sporu nie je ojedinelou situáciou, ktorá môže nastať medzi stranami záväzku. Tie sa potom v drvivej väčšine riešia pred súdmi, nezávislými inštitúciami verejnej moci, ktorým bola štátom zverená táto právomoc. Nárast sporov sa priamo odráža vo vyťažení súdov, ktorého výsledkom je ich zahltenie.

Z dôvodu odbremenenia súdov sa vytvorili alternatívne spôsoby ako vyriešiť predovšetkým občianske a obchodné spory. Ich ambíciou nie je absolútne nahradenie konaní pred súdnymi orgánmi, ale poskytnutie doslova alternatív k týmto štandardným formám konaní.

So zreteľom na toto úsilie sa aj v právnom poriadku Slovenskej republiky vytvorili rozličné spôsoby alternatívnych riešení sporov, a našli si postavenie v právnom prostredí a systéme.

Zámerom tohto článku bude poukázať na výhody a nevýhody dvoch základných a najpoužívanejších druhov alternatívneho riešenia sporov, ktorými sú mediácia a rozhodcovské konanie, nazývané tiež arbitráž, a zistiť ich silné a slabé stránky a prípadne nájsť spôsob eliminácie ich nevýhod.

Zvyčajným postupom, ktorý sa v súkromnom práve používa k riešeniu sporov, je civilné konanie pred súdom. Popri tomto bežnom spôsobe riešenia sporov, sa však pri niektorých druhoch súkromnoprávnych sporov umožňuje, aby účastníci tento spor prerokovávali pred inými ako súdnymi orgánmi. Táto alternatíva predstavuje ďalší právom priznaný spôsob ako riešiť spor prostredníctvom inštitúcii súkromného práva. Je vhodné uviesť, že cieľom alternatívneho riešenia sporov nie je eliminácia konania pred súdnymi orgánmi a jeho nahradenie, ale ich odbremenenie, predovšetkým od skutkovo jednoduchších prípadov, ktoré neobsahujú iba právnu zložku, ale aj psychologický poprípade morálny rozmer.

Jedným zo základných znakov alternatívnych spôsobov riešenia sporov je ich dobrovoľnosť, ktorou sa odlišujú od bežného civilného súdneho konania. Účastníci sporu si môžu zvoliť nielen druh alternatívneho spôsobu riešenia sporu, ale taktiež majú podstatný vplyv na samotný priebeh a výsledok. V praxi to znamená, že strany si dobrovoľne vyberú spôsob, akým budú riešiť svoj spor, či sa pri jeho riešení obrátia na súd a budú ho prejednávať v súdnom konaní, ktoré je v zásade časovo viac náročné, respektíve, či si vyberú vhodnú alternatívnu možnosť. Výhodou môže byť, že alternatívne spôsoby riešenia sporov ponúkajú viaceré možnosti, z ktorých je možné vybrať si konkrétny spôsob, či metódu na vyriešenie predmetného sporu.

Znakom súdneho konania je postavenie sudcu ako subjektu, ktorý autoritatívne rozhoduje a ukladá práva a povinnosti účastníkom na základe zákonom zverenej moci, ktoré sú povinní rešpektovať. V prípade ak sa sporná vec prejednáva niektorým z alternatívnych spôsobov, účastníci sú ťažiskom procesu a priebeh konania je postavený na základe vzájomnej spolupráci a aktivite účastníkov. Strany konania sa aktívne zúčastňujú na konečnom vyriešení samotnej predmetnej veci. ¹⁾

Z aktívnej účasti a spolupráce strán vyplýva ďalší znak, ktorý takisto vytvára odlišnosť medzi súdnym konaním a alternatívnymi spôsobmi riešenia sporov. Tým je neformálnosť konania, pretože ak sa má dosiahnuť skutočne aktívna spolupráca strán, nie je možné konanie zviazať prílišným formalizmom. Aj keď rozhodcovské konanie je možné považovať za najviac formalizovaný druh alternatívnych spôsobov riešenia sporov, napriek tomu stále nie je charakterizované takým stupňom formalizmu ako súdne konanie. Ak účastník použije neformálne metódy ako mediácia, či konciliácia, má úplnú kontrolu nad priebehom konania.

Proces riešenia sporu alternatívnymi spôsobmi je charakterizovaný ešte jednou črtou. Tou je jeho dôvernosť. V zásade sa spory neprejednávajú pred verejnosťou, ale na pojednávaní sa zúčastňujú iba účastníci konkrétneho sporu a osoby, ktoré vystupujú ako orgán pred ktorým sa konanie vedie.

P