Advokát v právnom štáte.

This article describes recent understanding of the advocate in the law-governed state in several historical examples, where positive and also negative experiences of history of Slovakia emphasize relationship between the advocate and the law-governed state and his role there.¹⁾

Tento príspevok približuje súčasné ponímanie advokáta v právnom štáte na niekoľkých historických príkladoch, kde kladné, ale aj negatívne skúsenosti z našich dejín zvýrazňujú vzťah advokáta a právneho štátu, respektíve úlohu advokáta v právnom štáte.

Úlohy advokáta sú všeobecne zrejmé - vykonáva advokáciu alebo tiež poskytuje právne služby. Nie sú to len úlohy, aj zákon definuje, že ide o poslanie.²⁾ Podľa Ústavy Slovenskej republiky advokácia tak pomáha napĺňať ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu: Hoci dlhodobo sa vnímal výkon advokácie ako činnosť advokáta samotného, jeho ako fyzickej osoby, dnešná právna úprava sa posunula aj do sféry právnických osôb.⁴⁾

Napriek zákonnému vymedzeniu advokácie ako činnosti advokáta, pojem "advokácia" je širší. Advokácia je všeobecné vyjadrenie pre advokátsky stav organizovaný v štáte, napríklad v stavovskej organizácii, alebo tiež spoločenstvo advokátov v štáte. Advokácia je aj všeobecné označenie pre činnosť, ktorú advokáti vykonávajú. Tu je však spojených viacero druhov činností. Výkon advokátskeho povolania advokátom nie je výkonom štátnej ani verejnej moci. Je to činnosť súkromnoprávneho charakteru, ktorá je poskytovaná individuálne klientovi (fyzickej či právnickej osobe, aj štátu). No v pojme advokácia je v širšom zmysle zakomponovaný aj pojem advokátskej komory. Výkon činností advokátskej komory ako samosprávnej stavovskej organizácie v sebe zahŕňa aj výkon verejnej moci. Túto verejnú moc vykonáva vo verejnom záujme, v súlade s ústavou (napr. čl. 47 ods. 2), na základe vymedzenia zákona o advokácii. Štát poskytol advokácii samosprávu. Ide o takzvanú záujmovú samosprávu, ktorú pozná teória práva všeobecne, respektíve vo veľkom rozsahu s ňou pracuje ústavné i správne právo. Verejná moc a verejný záujem sú tu zadefinované právomocami komory, ktoré spočívajú v dozore nad prístupom k povolaniu a k vyvodzovaniu disciplinárnej zodpovednosti v prípade individuálnych pochybení. Úlohy komory plnia orgány komory zvolené a vytvorené advokátmi samotnými, teda napokon znova advokáti

Advokát vykonáva svoje služby, ktoré by sme mohli charakterizovať ako tie isté a v každom období - poskytovať právne poradenstvo a obhajovať svojho klienta pred súdmi alebo inými orgánmi štátu, resp. orgánmi verejnej moci. Advokát túto úlohu plní oddávna a v zásade všade, teda by mohli sme povedať, že svoju úlohu plní tak v právnom štáte, ako aj v jeho pendante, v policajnom štáte, alebo aj na ktoromkoľvek mieste v tejto schéme, v prevažujúco právnom i v prevažujúco policajnom štáte.⁵⁾

Je advokát nutný pre právny štát? Pre kladnú odpoveď sú nevyhnutné isté predpoklady pre advokáta i advokáciu. Začínajú nárokmi na advokáta i nárokmi na výkon jeho činnosti, ale aj nárokmi na jeho organizovanie a začlenenie v štáte. Tu je možné začať kvalitným vzdelaním, vyspelosťou spoločnosti i štátu, atmosférou a požiadavkami, ktoré sa kladú na advokáta a na jeho činnosť. Ide o priestor práva a aj iných normatívnych systémov. Pre túto príležitosť je záujem zameraný predovšetkým na právne vyjadrenie nárokov na kvalitu.

Vychádzajúc zo všeobecne dostupnej literatúry, alebo hoci aj z prednášok doc. Káčera⁶⁾, No nielen postup výkonu štátnej moci - v súlade so zákonom - je podstatný. Ide aj o obsah týchto právne vyjadrených pravidiel.

Pre právny štát je dôležitý slobodný a nezávislý advokát, združený v nezávislej stavovskej organizácii oddelenej od štátu.

Z historického pohľadu je zrejmé, že úloha advokáta pre myšlienku právneho štátu sa posilnila na našom území v 19. storočí. Veľkou mierou do toho zasiahla idea osamostatnenia advokácie, oddelenia od štátu, oslobodenia od štátnych zásahov. Vznikli samosprávne advokátske komory, a tým sa posilnilo aj samostatné a predovšetkým slobodné konanie advokáta pri výkone povolania. Advokácia bola dovtedy výraznejšie závislá od súdov a od ministra spravodlivosti. Advokácia si vyhradila dozor nad prístupom do povolania sama sebe. Odstránili sa menovania ministrom spravodlivosti do obvodu určeného súdu. Advokácia si vyhradila spravovanie svojich vecí, vytváranie svojich pravidiel, rozhodovanie o svojich veciach sama sebe. Napokon si vyhradila aj vyvodzovanie disciplinárnej zodpovednosti sama sebe.

Keď sa v Uhorsku pripravoval advokátsky poriadok (zák. čl. XXXIV z roku 1874 o advokácii)⁷⁾, zvažovali sa aj zahraničné úpravy a prístupy k advokácii. Tieto dôvody dodnes nestratili aktuálnosť a aj návrat k tomuto typu organizovania samosprávnej advokácie po prerušení v rokoch 1948 - 1989 u nás sú toho dokladom. Kritike bol podrobený najmä súdobý pruský prístup. Stručne vyjadrené: advokát má byť vzdelaný a čestný - advokát má byť nezávislý od súdu a úradov, aby mohol aj kritizovať bez strachu, že ho štátna moc môže zosadiť, alebo mu už neprideliť prípad (tomuto bol vystavený advokát v Prusku za Fridricha II) - advokát nemá byť disciplinárne podradený súdu (tomuto bol vystavený advokát v Prusku za Fridricha II), iba v odvolacích disciplinárnych veciach a to iba vyššiemu súdu, najlepšie najvyššiemu súdu. (V Prusku sa rozmohli "pokútnici", ktorí neboli takí erudovaní, ako boli odvážni, lebo neboli menovaní a odvolateľní štátom - v Berlíne pôsobilo 59 advokátov a 400 "pokútnikov"). Kritike bol podrobený aj dočasne uvoľnený francúzsky prístup: voľnosť degradovala advokáta na obchodníka, zmenšil sa vplyv vzdelania a praxe, zvýšila sa bezuzdnosť po zisku.⁸⁾

Základné úlohy samosprávnej advokátskej komory možno zhrnúť takto: