GÁBRIŠ, T.: Súdnosť a (s)právne rozhodovanie. Právny obzor, 103, 2020, č. 2, s. 69 - 85.
The Faculty of Judgment and Right(ful) Decision-Making. The dual issue of judgment and decision-making is currently popular especially in behavioral economics, emphasizing the "bounded rationality" of a human being. However, it is originally a topic of decision theory, which is now being explored more broadly also from the perspective of cognitive sciences, combining knowledge of psychology, philosophy, linguistics, computer science and neuroscience. In addition to its use in economics, the application of respective theories becomes gradually more and more popular also in the field of moral decision-making and in general in practical decision-making of professionals, where medical doctors or judges are most often invoked as examples. This paper takes this route in focusing on the faculty of judgment and on decision-making of lawyers - in particular judges and attorneys.
Key words: faculty of judgment, judgment, decision-making, law
Úvod
Výraz súdnosť má okrem svojho v bežnej reči používaného významu (poznanie miery) a jeho viacvýznamového využitia v názve knihy známeho slovenského právnika a sudcu, aj význam odborný a vedecký. Súdnosťou sa totiž odborne označuje schopnosť usudzovania či posudzovania, ktorá sa zvyčajne traktuje spolu s rozhodovaním, v ustálenej dvojici známej v anglickom spojení ako judgment and decision-making.1) Príčinou i dôsledkom takéhoto spoločného výskumu usudzovania (posudzovania, resp. schopnosti súdnosti) a rozhodovania je však zároveň aj istá komplikovanosť ich odčlenenia a presného rozhraničenia.2)
V slovenských podmienkach psychologička Viera Bačová ich vzťah vysvetľuje tak, že predpokladom každej voľby, či rozhodnutia, je vždy najprv posúdenie (judgment) každej z možných alternatív voľby. Posúdiť alternatívu podľa nej znamená zistiť, koľko výhod alebo nevýhod daná alternatíva predstavuje. Posúdenie alternatív voľby (úsudok) by preto vraj malo byť prvým krokom v každom procese rozhodovania.3)
V. Bačová však tiež upozorňuje, že osobitne treba rozlišovať aj tzv. profesionálny úsudok, t.j. usudzovanie skúsených profesionálov v rôznych oblastiach pôsobenia, pre ktorých je príznačná nutnosť usudzovať a rozhodovať aj v situáciách neúplných informácií a neistoty. Takto by sa zrejme dala často charakterizovať aj situácia usudzovania a rozhodovania právnických profesionálov, (nielen) sudcov a advokátov. Výhodou skúsených profesionálov oproti laikom, ale tiež oproti začínajúcim profesionálom (napríklad čerstvým absolventom právnických fakúlt), je totiž nadobudnutie určitého skúsenostného zvyku, vďaka ktorému sa vraj ich usudzovanie a rozhodovanie stáva do istej miery automatickým a nevedomým, a teda odlišným od usudzovania a rozhodovania zvyšku populácie.
Profesionálny úsudok sa v tomto kontexte osobitne spája s tzv. dynamickým rozoznávaním vzorov, čím sa myslí spájanie posudzovanej reality s vopred spoznanými alebo vytvorenými prototypmi situácií a ich riešení. Pripodobňuje sa to napríklad v bežnom živote známej schopnosti rozpoznávať ľudské tváre či schopnosti vnímať emócie z tvárí druhých ľudí.4) Častým príkladom z profesionálnych oblastí je v tejto súvislosti prípad medicínskej diagnostiky, ktorá si u lekára vyžaduje práve takúto schopnosť rozpoznania príznakov určitej choroby,5) následného usúdenia, o akú chorobu zrejme ide, a až následne rozhodnutia ako v takejto situácii postupovať.
Schopnosti usudzovania, resp. súdnosti ako osobitnému fenoménu venovala veda pozornosť už v stredoveku, keď ju doboví autori v latinčine nazývali vis aestimativa. Popularitu však pojem súdnosť nadobudol medzi odborníkmi najmä od čias, keď ju Kant popísal vo svojej Kritike súdnosti, a to pod nemeckým označením Urteilskraft6), čo je kontext, v ktorom sa so "súdnosťou" stretávame v odbornej spisbe až dodnes. Zásadne sa ňou preto i dnes chápe kantovská schopnosť podradiť jedinečné pod všeobecné (schopnosť subsumpcie), t.j. zhodnotiť jednotlivú situáciu z perspektívy všeobecného pravidla (u Kanta je to určujúca súdnosť), prípadne naopak ako schopnosť vyvodzovať a identifikovať pravidlá z jednotlivín (Kantova reflektujúca súdnosť).
Od tohto chápania významu súdnosti pritom nie je veľmi vzdialené ani všeobecne rozšírené chápanie slova "súdnosť" v bežnom jazyku, vo význame schopnosti nahliadať na vlastné konanie z pohľadu všeobecne akceptovaných pravidiel správania a konania (odtiaľ: "stratil súdnosť".). S takýmto bežnejším významom "súdnosti" pracovali v 20. storočí osobitne Hannah Arendtová a Hans-Georg Gadamer, ktorých myšlienky v tejto súvislosti tiež neopomenieme.
Na základe doteraz uvedeného tak na úvod môžeme predostrieť, že súdnosť, resp. schopnosť úsudku či posúdenia by spolu s rozhodovaním mali predstavovať osobitnú kognitívnu (t.j. poznávaciu) aktivitu (aktivity), ktorá má osobitnú podobu u profesionálov - u tých umožňuje dosiahnuť akceptovateľný záver i v podmienkach neistoty a neúplnosti informácií. "Profesionálna súdnosť" je totiž tou schopnosťou, ktorá profesionálovi na základe už známych vzorov a prototypov "predkladá" na výber alternatívy, medzi ktorými profesionál následne "volí", "rozhoduje sa". Akú rolu konkrétne pri tejto usudzovacej a rozhodovacej aktivite (špeciálne vo vzťahu k právnickým profesiám) zohráva vedomé či nevedomé myslenie, a akú emócie a rácio, sa na nasledujúcich stranách pokúsime zosumarizovať na základe aktuálnych výsledkov skúmania tejto problematiky v oblasti kognitívnovedného výskumu (výskumu procesov ľudského poznávania a myslenia).
Okrem priblíženia náhľadov kognitívnych vied na problém súdnosti a rozhodovania v právnických profesiách sa však zamyslíme aj nad tým, do akej miery môže interdisciplinárne kognitívnovedné skúmanie tvorby úsudku (schopnosti súdnosti) ako prvého kroku v procese rozhodovania prispieť nielen