Štúdia pojednáva o zvrátení bezmála 50-ročného rozhodnutia vo veci Roe v. Wade rozsudkom Najvyššieho súdu USA, ktorým sa otvorila cesta pre zákaz interrupcií v jednotlivých štátoch USA. V ostatnom období sa čoraz častejšie spomína, že zamedzením vykonávaniu interrupcií hrozí nielen porušenie záväzkov USA z medzinárodného práva, ale dochádza tým aj k porušeniu základných práv a slobôd, osobitne k diskriminácii, ohrozeniu či porušeniu práva na život, na zdravie, k mučeniu, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu a trestaniu atď. Podobnou cestou sa vydalo Poľsko a zdá sa, že je, žiaľ, namieste v tejto súvislosti spozornieť.
The contribution discusses the reversal of the nearly 50-year-old decision in Roe v. Wade by the judgment of the US Supreme Court, which opened the way for abortion bans in individual US states. In recent years, it has been mentioned more and more often that by preventing or ban abortions, there is a risk not only of a violation of the US’s obligations under international law, but also of a violation of fundamental rights and freedoms, in particular discrimination, threats or violations of the right to life, to certain level of health care, to torture, inhuman and degrading treatment and punishment etc. Poland has followed a similar path, and it seems that, unfortunately, it is appropriate to be more attentive in this context.
ERDŐSOVÁ, A.: Umelé prerušenie tehotenstva a právny status embrya; Justičná revue, 75, 2023, č. 3, s. 332 – 350.
Kľúčové slová: interrupcie, Najvyšší súd USA, Európsky súd pre ľudské práva, diskriminácia, právo na ochranu zdravia, nasciturus, trimester, mučenie, kruté neľudské ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie.
Key words: abortion, Supreme Court of USA, European Court of Human Rights, discrimination, health protection, foetus/fetus, trimester, torture, inhuman or degrading treatment or punishment.
Právne predpisy/legislation: zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva.
Ako sme spomenuli skôr, prípad z r. 1973 potvrdil ústavné právo žien
Úvod
Otázky právnej subjektivity nenarodeného ľudského života, určenie okamihu vzniku života a stanovenia hraníc pre možnosť vykonať interrupciu na žiadosť ženy sú predmetom veľmi kontroverzných myšlienkových prúdov. Nemožno s definitívnou platnosťou nájsť riešenie, ktoré by bolo spravodlivé rovnako vo vzťahu k najvyšším požiadavkám prirodzeno-právnych teórií, ako aj akcentu smerovania právno-politickej a spoločenskej vôle.
1)
Etika interrupcií je dôležitou súčasťou etiky vzniku a vývoja človeka a je zároveň principiálnou otázkou, ktorou sa začína väčšina bioetických diskurzov.
V nasledujúcej štúdii sa však chceme zamerať predovšetkým na legislatívu Slovenskej republiky, ktorá je periodicky atakovaná legislatívnymi pokusmi o zmeny, ktoré môžu v konečnom dôsledku viesť nielen k porušeniu záväzkov Slovenskej republiky, vyplývajúcich z medzinárodného práva, ale aj k tzv. poľskej ceste, ktorá je mimoriadnym rizikom pre fyzickú a psychickú integritu žien. Na problematiku sa snažíme pozrieť optikou rýdzo právnych argumentov, nie ako zápas protichodných teórií hodnôt. V štúdii sa pokúsime vymedziť základné tézy názorových rozdielov v pohľade na interrupcie a ich pozitívno-právne zázemie v modernej spoločnosti.
1 Interrupčné reálie legislatívy a praxe na Slovensku
Podľa článku 15
Ústavy SR - každý má právo na život a ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. V občiansko-právnej rovine ide o právnu úpravu postavenia nascitura za predpokladu, že sa narodí živý, v súlade s
§ 7 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "
OZ").
2)
Právny diskurz sa potom koncentruje okolo témy, ako vymedziť osobu v právnom slova zmysle a ohraničiť floskulu "hodný ochrany", ktorá je bez ďalšieho pojmom neurčitým.
Právny základ interrupcií ďalej tvorí zákon č.
73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva (ďalej len "zákon"), ktorý bližšie upravuje podmienky a postup pri umelom prerušení tehotenstva. Na vykonávací predpis, ktorým je vyhláška, odkazuje aj ďalej spomínaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý má pre svoje argumentačné závery, opierajúce sa o znalecké dokazovanie, inšpiratívny presah aj za našimi hranicami.
3)
Ide o známy a často citovaný
nález ÚS SR Pl. ÚS 12/01-297 zo 4. decembra 2007
, v ktorom plénum ÚS SR rozhodlo, že "
ustanovenie
§ 2 ods. 3 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR č.
74/1986 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len ,vyhláška'), ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č.
73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len ,zákon'), nie je v súlade s článkom 123 v spojení s článkom 2 ods. 2
Ústavy SR."
V skratke možno uviesť, že základnou podmienkou interrupcie na žiadosť ženy, podľa platnej právnej úpravy, je podanie žiadosti tehotnou ženou v lehote nepresahujúcej 12 týždňov tehotnosti a absencia zdravotných dôvodov, ktoré by vykonaniu zákroku bránili (
§ 4 zákona).
Pri umelom prerušení tehotenstva pritom lekár postupuje podľa
§ 7 citovaného zákona. Podľa
§ 2 ods. 2 uvedenej vyhlášky, bez ohľadu na trvanie tehotenstva, možno ho umelo prerušiť, ak je ohrozený život ženy alebo ak sa zistilo, že plod nie je schopný života alebo že je ťažko poškodený.
Navrhovatelia vo svojom podaní na Ústavný súd SR dôvodili, že právo na život je prvotným právom každého jednotlivca a je základných právom a podmienkou existencie ostatných práv, pričom
§ 7 ods. 1 OZ upravuje postavenie nascitura (plodu) za predpokladu, že sa narodí živý. V niektorých európskych krajinách je ľudskému životu poskytnutá ochrana od okamihu počatia alebo nidácie (uhniezdenia) oplodneného vajíčka. V našej právnej úprave, čo je z nášho pohľadu kľúčová časť predmetného podania navrhovateľov, "
§ 4 zákona umožňuje vykonanie interrupcie v prvých 12 týždňoch tehotenstva bez preukázania konkrétneho dôvodu, len na základe žiadosti ženy, čo znamená, že nenarodený ľudský život do 12. týždňa svojho vývoja nepožíva žiadnu ochranu".
Nenarodený život v prvých 12 týždňoch, ako pokračuje zdôvodnenie návrhu, nie je o nič menej hodný ústavnej ochrany, ako nenarodený život po 12 týždňoch svojho vývoja.
Právny problém meritórne tak ostáva v zajatí určitého spoločenského konsenzu, ktorý neprekročil horizont základného etického sporu týkajúceho sa otázky, či je
"potenciál už život, alebo len možnosť a schopnosť stať sa životom"
(in: stanovisko navrhovateľov). Alebo právne presnejšie, či nositeľom (subjektom) práva na život je nasciturus (plod) alebo až narodený človek. Inými slovami, či je možné ochranu hodnoty života ako rímsko-právnu maximu (u nás vymedzenú ustanovením článku 15 ods. 1
