V tomto článku sa budeme venovať otázke medzinárodnej právomoci slovenských justičných orgánov, teda otázke, kedy môže slovenský súd rozhodnúť spor s cudzím prvkom. Konkrétne sa zameriame na problematiku právomoci v majetkových právach - môže si slovenský súd založiť právomoc nad žalovaným len na základe prítomnosti jeho majetku na území Slovenskej republiky (tzv. quasi in rem právomoc)? Kým v prípadoch, v ktorých sa uplatňuje legislatíva Európskej únie, takáto možnosť nie je, slovenský právny poriadok ju pripúšťa. Tento článok bude zastávať názor, že právomoc slovenských súdov by v takýchto prípadoch mala byť limitovaná len na ten majetok, ktorý je predmetom sporu. Na záver naznačíme, že ani takáto limitácia však nerieši všetky potenciálne problémy, ktoré inherentne vyplývajú z považovania prítomnosti majetku za legitímne kritérium určovania právomoci súdov.
1. Všeobecne k problematike právomoci slovenských súdov
Pri určovaní právomoci súdov v sporoch s cudzím prvkom tradične rozlišujeme medzi všeobecnou právomocou (angl.
"general jurisdiction"
) a osobitnou právomocou (angl.
"special"
alebo
"specific jurisdiction"
). Ak má súd všeobecnú právomoc, môže súdiť žalovaného v akejkoľvek veci. Práve preto sa v anglo-americkom prostredí zaužíval aj pojem
"all-purpose jurisdiction"
. Naopak, osobitná právomoc býva naviazaná na konkrétne spory a konkrétne situácie.Ak slovenský súd rozhoduje v sporoch, ktoré patria do pôsobnosti nariadenia Brusel Ia,
1)
všeobecnú právomoc si môže založiť len vtedy, ak má žalovaný bydlisko na území Slovenskej republiky.
2)
V prípadoch, v ktorých sa nariadenie neuplatňuje (napr. ak má žalovaný bydlisko mimo členských štátov Európskej únie),
3)
má žalobca o čosi viac možností. Podľa § 37 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej aj "zákon o MPSaP" alebo "ZMPSaP"),
4)
"[a]k ďalej nie je ustanovené inak, právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba, proti ktorej smeruje návrh (žaloba), má na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo a ak ide o majetkové práva, ak tu má majetok"
. Z ustanovenia vyplýva, že okrem kritéria bydliska poskytuje § 37 ZMPSaP aj druhé kritérium všeobecnej právomoci - prítomnosť majetku na území Slovenskej republiky. Práve formulácia "ak tu má majetok" má potenciál byť širšou normou, než pripúšťa nariadenie Brusel Ia. Vyvolávala otázku, či samotná prítomnosť akéhokoľvek majetku stačí na založenie právomoci súdu, a ak nie, aký majetok by to mal byť.Judikatúra slovenských súdov, najmä v otázkach právomoci pri sporoch týkajúcich sa bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
5)
potvrdila, že § 37 ZMPSaP by sa mal vykladať reštriktívne. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 1 Cdo 37/2017 z 22.8.2018 špecifikoval, že formuláciu "ak tu má majetok"
"nie je totiž možné vykladať extenzívne v tom duchu, že stačí mať na území Slovenskej republiky akýkoľvek majetok (hoci aj účet v banke a podobne), ale musí ísť práve o ten majetok, ktorý je predmetom konania".
Túto interpretáciu Najvyšší súd SR podložil konštatovaním, že
"k rovnakému záveru dospela aj relevantná odborná literatúra (porovnaj LYSINA, P., ŠTEFANKOVÁ, N. a kol. Zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 190)"
. Hoci najvyšší súd okrem tejto referencie na komentár neuviedol žiadne ďalšie dôvody pre reštriktívnu interpretáciu, tento výklad bol neskôr v judikatúre viackrát potvrdený, nedávno napríklad v uznesení Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27 Co 44/2024 z 28.6.2024. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo následne v celom rozsahu potvrdené Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 8 Cdo 161/2024 z 25.8.2025.V akademickej obci nepanuje jednoznačný konsenzus o správnosti reštriktívnej interpretácie § 37 ZMPSaP. Častá námietka je, že teleologický výklad § 37 ZMPSaP vedie k záveru, že možnosť založiť si právomoc na základe prítomnosti majetku na území Slovenskej republiky sleduje ochranu žalujúcej strany v prípadoch, keď žalovaného nemožno dostať pred slovenský súd na základe