Popri medzinárodnej právomoci a uznaní a výkone cudzích rozhodnutí je kolízne právo jednou z pilierových oblastí medzinárodného práva súkromného. Poslaním kolízneho práva je určovanie rozhodného práva pre súkromnoprávne vzťahy s cudzím prvkom. Doktrinálne východiská tejto vetvy medzinárodného práva súkromného sa počas histórie menili. Od antiky do vrcholného stredoveku sa zásadne odmietala myšlienka, že by súd mal za istých okolností posudzovať cezhraničné veci cudzím právom, a uprednostňovalo sa použitie
lex fori.
Od vrcholného stredoveku začala kolíznemu právu dominovať tzv. štatutárna teória. Výraznejšie náznaky dogmatického odklonu od tejto teórie sa začali objavovať až na prelome 18. a 19. storočia, a to predovšetkým v germánskej jurisprudencii.
1)
Skoncipovala sa tu myšlienka, že úlohou kolízneho práva je vyhľadať ten právny poriadok, ktorému právny vzťah podľa vlastnej povahy patrí alebo ktorému je podrobený.
2)
Pre každú kategóriu právnych vzťahov sa má nájsť ich "sídlo".
3)
Reakcia odbornej verejnosti na tento nápad bola prevažne pozitívna a vznikla nemalá iniciatíva pracovať na jeho zdokonalení. Počas 19. storočia tak došlo k precizovaniu načrtnutej idey a zhruba ku jeho koncu sa aj zavŕšilo jej formovanie. Výsledkom bol vznik fenoménu, pre ktorý sa vžilo označenie "princíp najužšej väzby". Podľa tohto princípu sa majú cezhraničné súkromnoprávne vzťahy spravovať právnym poriadkom, s ktorým sú najintenzívnejšie prepojené. Faktormi, ktoré sú zohľadňované pri hodnotení tejto prepojenosti, sú všetky relevantné geografické, subjektívne a objektívne činitele. Princíp najužšej väzby v tomto chápaní sa stal vedúcou hodnotou moderného vnútroštátneho aj nadnárodného kolízneho práva a je ňou dodnes. Zatiaľ čo mnohým iným európskym krajinám je rozoberaný koncept dobre známy aj na vedeckopedagogickej či legislatívnej úrovni, slovenské kolízne právo s ním operuje pomerne rozpačito, a to aj v terminologickej aj v doktrinálnej rovine. Terminologická rozpačitosť sa prejavuje v používaní pojmu "rozumné a spravodlivé usporiadanie vzťahu", ktorému sa bližšie venujeme neskôr. Doktrinálna rozpačitosť je zas viditeľná na viacerých miestach zákona č.
97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej
SZMPS). S výhradou budúceho podrobnejšieho odôvodnenia je princíp najužšej väzby v
SZMPS podľa nás raz zohľadnený nedostatočne (najmä
§ 21 ods. 1;
§ 22 ods. 1;
§ 33) a inokedy sa zas využíva, aj keď by sa z povahy veci nemal (
§ 35). Práve absencia literatúry uspokojivo pokrývajúcej princíp najužšej väzby a ťažkopádne zaobchádzanie s touto fundamentálnou hodnotou v slovenskom kolíznom práve nás motivovali chopiť sa uceleného všeobecného spracovania danej matérie, a to s ohľadom na súčasné poznatky zahraničnej právnej vedy hlavne germánskeho pôvodu. Veľkou hnacou silou pre nás bolo aj presvedčenie, že tento článok by mohol poslúžiť ako hodnotná pomôcka pre nadchádzajúce rekodifikačné práce na slovenskom medzinárodnom práve súkromnom. Pre úplnosť napokon zdôrazňujeme, že táto stať má uvádzací charakter a podrobnejšie skúmanie parciálnych kolíznoprávnych otázok spojených s princípom najužšej väzby prenecháva ďalším vedeckým prácam.
Stať rozdeľujeme na dve časti. V prvej časti sa venujeme charakteristike princípu najužšej väzby a jeho konkretizácii, ako aj jeho vzťahu k iným pojmom a hodnotám kolízneho práva. V tomto spojení definujeme na jednej strane pojmy tomuto princípu príbuzné, na druhej zas hodnoty konkurenčné. Druhá časť článku sa koncentruje na kolíznoprávne techniky posilňujúce princíp najužšej väzby. Sú nimi využitie najužšej väzby ako hraničného určovateľa a nástroj zvaný "úniková klauzula".
