Výkon medzinárodného rozhodcovského rozsudku v Holandsku - Yukos Capital v OAO Rosneft (praktický príklad) II. časť

The main obligation of every arbitrator, deciding the case in international commercial arbitration, has always been to decide the dispute in such manner, that it would mean a successful outcome of arbitration. This successful outcome is bound to have a form of the valid international arbitral award, which is easily recognizable and enforceable in any assumed state of its enforcement. Nowadays it is possible to state that courts, competent to permit an enforcement of foreign arbitral award are applying a positive approach, at least in states with the international commercial arbitration being a usual way of solving international commercial disputes. Among states, in which the recognition and enforcement of foreign arbitral award is refused only exceptionally, firmly stands undoubtedly the Netherlands. And it is the analysis of the complex case , decided in the Netherlands, to which the two-part-long study submitted has been utterly dedicated. The first part of the study will introduce an international commercial arbitration in the Netherlands for the reader, together with characteristics of the most famous Dutch arbitration institution. The analysis of the case has been included in the second part of the study. Actually, the Dutch judgments, gradually rendered in all instances of the Dutch judicial system have proved to be an illustrative example of interpretation of the New York Convention, as well as an example of application of the Dutch Act on Arbitration 1986. Far from exaggerating any point, after delving into the intricacies of the , it is possible only to predict, that nothing could have been able to diverge the reader's attention from the fact that these judicial decisions are definitely both complicated and highly controversial in their very nature.

Pokračovanie z predchádzajúceho čísla

Skutočne komplexným prípadom, v ktorom sa postupne na všetkých stupňoch holandského súdnictva rozhodovalo o povolení výkonu medzinárodného rozhodcovského rozsudku, zrušeného v štáte jeho vydania, sa stal prípad (ďalej len "prípad Yukos").¹⁾ Posledným zásadným súdnym rozhodnutím v prípade Yukos bolo rozhodnutie holandského Najvyššieho súdu, vydané 25. júna 2010.²⁾ Samotný spor však vznikol oveľa skôr, na sklonku roka 2004. Luxemburská obchodná spoločnosť Yukos Capital vtedy uzavrela štyri individuálne medzinárodné úverové zmluvy s ruskou obchodnou spoločnosťou OJSC Yuganskneftegaz (ďalej len "Yuganskneftegaz").

Yukos Capital vystupovala v zmluvách v pozícii veriteľa, Yuganskneftegaz v pozícii dlžníka, pričom všetky medzinárodné úverové zmluvy zakotvovali ako spôsob riešenia budúcich sporov arbitráž pred Medzinárodným obchodným arbitrážnym súdom v Moskve³⁾ (ďalej len "ICAC").⁴⁾ Obe spoločnosti patrili do skupiny Yukos, ktorá okrem iných obchodných spoločností zahrňovala i ruskú obchodnú spoločnosť Yukos Oil Company - stopercentného vlastníka akcií spoločnosti Yuganskneftegaz.⁵⁾ 19. decembra 2004 bol trojštvrtinový balík akcií spoločnosti Yuganskneftegaz⁶⁾ predaný novej ruskej spoločnosti Baikal Finance Group.

K predaju mimoriadne lacných akcií došlo po zdanení spoločnosti Yukos Oil Company (ďalej len "Yukos Oil") ruskou vládou. K opätovnému predaju akcii došlo ešte v ten istý mesiac, keď 23. decembra 2004 Rusko odkúpilo akcie od spoločnosti Baikal Finance Group prostredníctvom svojho štátneho naftárskeho a plynárenského podniku Rosneft. Neskôr, 1. októbra 2006, splynula z troch štvrtín odkúpená Yuganskneftegaz s ruskou štátnou spoločnosťou Rosneft, a navonok tak pre konkurentov, ako aj jej veriteľov zanikla. Nezanikli však jej dlhy v podobe dlžných súm, poskytnutých v úverových zmluvách spoločnosťou Yukos Capital.

Nie jednu, ale štyri medzinárodné arbitráže iniciovala spoločnosť Yukos Capital pred ICAC v Moskve v decembri 2005 - približne jeden rok po nadobudnutí väčšinového balíka akcií spoločnosti Yuganskneftegaz štátnym podnikom Rosneft. Arbitrážne konania boli rýchle a už 19. septembra 2006 vydali rozhodcovia ICAC štyri rozhodcovské rozsudky v prospech spoločnosti Yukos Capital. Rozhodcovia v nich prisúdili spoločnosti Yukos Capital finančnú sumu vo výške trinásť miliárd rubľov. O desať dní neskôr - taktiež veľmi rýchlo - nasledovalo elegantné splynutie Yuganskneftegazu s majoritným vlastníkom jej akcií - t.j. so spoločnosťou Rosneft.

Po vydaní rozhodcovských rozsudkov požiadala Rosneft o ich zrušenie na mestskom arbitrážnom (obchodnom) súde v Moskve, ktorý všetky štyri rozsudky zrušil 8. a 23. mája 2007. Prvostupňový obchodný súd zrušil rozhodcovské rozsudky z nasledujúcich dôvodov: nedodržanie zásady rovnosti sporových strán,⁷⁾ porušenie rozhodných procesných pravidiel, ako aj nedostatok nestrannosti a nezávislosti rozhodcov ICAC.⁸⁾ V súvislosti so zrušením uvedených rozhodcovských rozsudkov je potrebné si uvedomiť, že prvostupňový obchodný súd tu nekonal živelne a mimo rozsahu vlastnej právomoci.

Naopak, ako súd s primárnou právomocou⁹⁾ v štáte s primárnou právomocou na zrušenie vydaných rozhodcovských rozsudkov (t.j. v štáte ich vydania) zrušil štyri medzinárodné rozsudky v prospech spoločnosti Yukos Capital, a to s účinnosťou - nič viac, ani nič menej sa nestalo. Spoločnosť Yukos Capital sa o dva mesiace neúspešne odvolala na federálny obchodný súd a neskôr aj na Najvyšší obchodný súd Ruskej federácie, ktorý negatívne rozhodnutie mestského súdu definitívne potvrdil 10. decembra 2007.

Yukos Capital sa rozhodla požiadať o uznanie a výkon zrušených rozsudkov v Holandsku. Dôvodom tohto rozhodnutia zrejme nebola len lokalizácia majetku spoločnosti Rosneft v Holandsku, ale skôr dôvera v povestnú nezávislosť holandského súdnictva. Zo začiatku však Yukos Capital nemala šťastie ani pred holandskými súdmi. Napriek tomu, že sa jej ešte v decembri v r. 2006 podarilo dosiahnuť vydanie predbežného opatrenia, potrebného na zhabanie časti majetku Rosneftu v Holandsku, 28. februára 2008 prvostupňový súd v Amsterdame¹⁰⁾ výkon ruských rozhodcovských rozsudkov bez meškania zamietol práve z dôvodu zrušenia rozsudkov v mieste ich vydania, t.j. v Rusku.

Prvostupňový súd odmietol výkon zrušených rozhodcovských rozsudkov v súlade s Newyorským dohovorom (čl. V ods. 1 písm. e), ako aj v súlade s čl. 1076 ods. 1 písm. A holandského OSP. Podľa čl. V ods. 1 písm. e Newyorského dohovoru môže príslušný súd v štáte výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku odmietnuť jeho uznanie a výkon, ak bol uvedený rozsudok zrušený príslušným kompetentným súdom v štáte vydania rozsudku. To znamená, že príslušný okresný súd v Amsterdame vôbec o "kompetentnosti" ruského obchodného súdu v Moskve nepochyboval, a považoval ho za miestne príslušný súd s dostatočnou právomocou (t.j. "dostatočne kompetentný") na zrušenie štyroch rozhodcovských rozsudkov vydaných v prospech spoločnosti Yukos Capital.

Nespokojná spoločnosť Yukos Capital (ďalej len "žalobca") sa následne odvolala na amsterdamský odvolací súd, tentoraz ús