Na dlhej ceste k Európskemu občianskemu zákonníku (I. časť)

Občianske právo ako integrálna súčasť súkromného práva podlieha európskym harmonizačným a unifikačným trendom, hoci niektoré prúdy v súkromnom práve, zdôrazňujúc jeho postmodernú súčasnosť, smerujú k právnemu pluralizmu a výlučne spontánnemu zjednocovaniu práva. Najkomplexnejším riešením zjednotenia súkromného práva v Európe by bolo vytvorenie Európskeho občianskeho zákonníka. Táto idea je aj napriek tomu, že entuziazmus vytvorenia európskeho civilného kódexu, charakteristický pre 90. roky minulého storočia, už zrejme opadol, stále prítomná na európskej vedeckej a politickej scéne, hoci sa vníma skôr ako dlhodobý cieľ zjednocovania súkromného práva. Práve táto dlhá cesta, na ktorej sa súkromné právo v Európskej únii nachádza a ktorá zrejme smeruje k Európskemu občianskemu zákonníku, je predmetom tohto trojdielneho príspevku. V jeho prvej časti sa autor zaoberá súčasnou situáciou občianskeho práva v kontexte harmonizačných a unifikačných trendov a podobami zjednocovania práva, charakterizuje iniciatívy v oblasti zjednocovania občianskeho práva v Európe a analyzuje štyri základné riešenia zjednocovania zmluvného práva navrhnuté Komisiou.

Občianske právo ako všeobecné súkromné právo je jedným zo základných pilierov každého právneho systému. Preto je práve občianske právo právnym odvetvím, ktorá azda najviac reflektuje osobitosti daného právneho systému a právnej kultúry. Upravuje totiž právne vzťahy medzi jednotlivcami - fyzickými a právnickými osobami - ktoré vstupujú do občianskoprávnych vzťahov. Ako uvádza Hurdík, "európska civilizácia si - už od doby rímskeho práva - zvykla prikladať epochálny význam civilným kódexom, v ktorých je všetko alebo aspoň východiská všetkého, čo má význam pre život Európana."¹⁾ Je teda prirodzené, že práve občianske právo ako základ súkromného práva bolo pre svoj význam predmetom jedných z prvých ucelených európskych kodifikácií (francúzsky Code civil, rakúsky Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch či holandský Burgerlijk Wetboek).

Občianskoprávne vzťahy však neexistujú samostatne v čase a priestore, ale vznikajú, menia sa a zanikajú v určitých spoločenských podmienkach, ktoré nevyhnutne na tieto vzťahy vplývajú a do určitej miery ich formujú. Toto spoločenské prostredie formuje aj občianskoprávne normy. Občianske právo ako normatívny regulatív spoločenských vzťahov je viac než len právnym odvetvím. Do určitej miery je aj právnym odrazom spoločenského správania a myslenia, keďže je nástrojom regulácie právnych vzťahov vznikajúcich v interakcii súkromnoprávnych subjektov v danom spoločenskom prostredí. Občianske právo, ktoré je vlastné určitému právnemu systému, spravidla pramení z osobitostí tohto právneho systému a je založené na tradíciách a hodnotách určitého právneho prostredia. Historicky daná spätosť občianskeho práva s hodnotovým systémom spoločnosti, v ktorej platí, sa preto javí ako dôležitý predpoklad vhodnosti a primeranosti občianskoprávnej regulácie pre dané spoločenské prostredie. Nemožno tiež prehliadnuť skutočnosť, že právo pôsobí v interakcii s morálkou danej spoločnosti,²⁾ ako aj v konkrétnej ekonomickej realite.³⁾

Občianske právo je ešte aj v súčasnosti, po dlhom procese diverzifikácie na základe vytvorenia národných štátov a s ním spojenej vlny národných kodifikácií občianskeho práva, do veľkej miery "národným" právom, ktoré je úzko späté s jednotlivými národnými právnymi kultúrami.⁴⁾ Z hľadiska svojej spätosti s konkrétnym spoločenským prostredím sa teda občianske právo javí ako natoľko elementárny prvok právneho poriadku každého štátu, že ho zrejme nemožno bez väčších ťažkostí nahradiť predpismi iného štátu či určitým spoločným súborom nadnárodných predpisov. Hoci pri regulácii občianskoprávnych vzťahov (najmä v rámci kodifikácie či rekodifikácie občianskeho práva) dochádzalo a dochádza k preberaniu prvkov iných právnych systémov, občianske právo by malo mať pevný základ v hodnotách spoločenského prostredia. V opačnom prípade hrozí, že pôjde o právo, ktoré nie je danému spoločenskému prostrediu vlastné, o právo cudzie, či už naoktrojované alebo dobrovoľne recipované.

Skutočnosť, že právo má reflektovať hodnoty uznávané spoločnosťou, je pre občianske právo významnejšia než pre ktorékoľvek iné právne odvetvie. Mimoriadne problematické je však zachovať spojitosť medzi spoločenskými hodnotami a právnou reguláciou v krajinách, v ktorých nastala hodnotová diskontinuita. Spoločnosť, ktorá v priebehu menej ako päťdesiatich rokov (minimálne navonok) rázne zavrhla hodnoty individualizmu a "kapitalistického" smerovania, dala sa na cestu budovania socializmu a komunizmu, akcentujúc kolektívne zmýšľanie, a vzápätí sa vrátila k trhovej ekonomike a individualizmu či liberalizmu, zrejme nemôže mať jasno v tom, na akých základoch má byť