Vecný rozsah inštitútu kontrasignácie aktov hlavy štátu v Španielsku

¹⁾Skôr než pristúpime k analýze vecného rozsahu inštitútu kontrasignácie aktov hlavyštátu v podmienkach ústavného systému Španielska, je nevyhnutné si v stručnosti priblížiť aspoň základné aspekty predmetného inštitútu vo všeobecnej rovine. Inštitút kontrasignácie aktov hlavy štátu predstavuje jeden z ústavnoprávnych inštitútov tradične spätých s ústavnými systémami založenými na parlamentnej forme vlády. Jeho domovom, rovnako ako je to aj v prípade parlamentnej formy vlády samotnej, je Veľká Británia (Anglicko). Tento inštitút nadobúda postupne svoje kontúry v období od konca 17. do začiatku 19. storočia, teda súčasne s formovaním britského parlamentného systému.²⁾ Nie je to však Veľká Británia, kde sa môžeme stretnúť s prvým písomným vyjadrením inštitútu kontrasignácie aktov hlavy štátu v ústavnom texte. Táto skutočnosť je spôsobená predovšetkým absenciou písanej ústavy v ústavnom systéme Veľkej Británie. Pravdepodobne prvými európskymi ústavami, ktoré vo svojom texte vyjadrili inštitút kontrasignácie, boli preto ústavy Poľska³⁾ a Francúzska,⁴⁾ obe prijaté v r. 1791. Inštitút kontrasignácie má bohatú tradíciu aj v španielskom konštitucionalizme. Prvé písomné vyjadrenie tohto inštitútu v ústavných dokumentoch nachádzame už začiatkom 19. storočia. Známy bol nielen v monarchistických ústavách z r. 1812, 1834, 1837, 1845, 1869 a 1876,⁵⁾ ale aj v republikánskej ústave z r. 1931.⁶⁾ Inštitút kontrasignácie bol dokonca, prinajmenšom formálne, súčasťou ústavného systému aj v období diktatúry generála Francisca Franca (1939 - 1975).⁷⁾

Inštitút kontrasignácie aktov hlavy štátu spočíva v požiadavke pripojenia ďalšieho podpisu pod akt hlavy štátu, t.j. spolupodpisu (protipodpisu). Prvým podpisom je podpis hlavy štátu, čiže podpis subjektu, o ktorého akt formálne ide.⁸⁾ Subjekt (prípadne orgán) pripájajúci svoj podpis k podpisu hlavy štátu je tradične vymedzený ústavou. Najčastejšie pôjde o predsedu vlády alebo iného člena vlády. Výnimočne sa však môžeme stretnúť aj s kontrasignujúcim subjektom stojacim mimo rámca exekutívy.

Kontrasignácia aktu hlavy štátu vyvoláva dva zásadné práve účinky. Prvý z nich, ktorý môžeme označiť za účinok formálny,⁹⁾ spočíva v zabezpečení platnosti dotknutého aktu hlavy štátu. Dôsledkom udelenia kontrasignácie je tak nadobudnutie platnosti aktu hlavy štátu, resp. nastúpenie iných (obdobných) predpokladaných právnych účinkov. Druhý účinok, ktorý môžeme nazvať materiálnym, spočíva v prechode zodpovednosti za kontrasignovaný akt hlavy štátu na iný subjekt, a to buď na subjekt, ktorý akt hlavy štátu kontrasignoval alebo na vládu ako celok. Táto zodpovednosť má predovšetkým ústavnopolitickú povahu.¹⁰⁾ Subjektom oprávneným takúto zodpovednosť vyvodiť je tradične parlament, ktorému je v prostredí parlamentnej formy vlády výkonná moc zodpovedná. Materiálny účinok kontrasignácie systematicky nadväzuje na charakteristickú črtu parlamentnej formy vlády v jej klasickej podobe, a to na nezodpovednosť hlavy štátu za výkon svojej funkcie. Tá pramení predovšetkým z historického privilegovaného postavenia panovníkov. Inak tomu nie je ani v ústavnom systéme Španielska. Postupne sa však táto nezodpovednosť hlavy štátu presadila aj v prostredí parlamentnej republiky, aj keď nie v absolútnom rozsahu.

S materiálnym účinkom kontrasignácie úzko súvisí aj účel predmetného inštitútu. Na jeho exaktnom identifikovaní však doposiaľ nepanuje v doktríne úplná zhoda. Účel inštitútu kontrasignácie môže spočívať práve v zabezpečení ústavnopolitickej nezodpovednosti hlavy štátu za výkon svojej funkcie, a to prostredníctvom prevzatia ústavnopolitickej zodpovednosti za akty hlavy štátu vládou alebo jej jednotlivými členmi. Účel kontrasignácie však možno vidieť aj v obmedzení mocenského postavenia hlavy štátu, najmä jej autonómie pri výkone právomocí, ale aj v zabezpečení vnútornej deľby moci medzi jednotlivými orgánmi výkonnej moci, teda medzi vládou a hlavou štátu, resp. aj v kontrole výkonu právomocí hlavy štátu .

Jedným z kľúčových aspektov, ktoré je možné pri analýze inštitútu kontrasignácie aktov hlavy štátu skúmať, je jeho vecný rozsah, t.j. rozsah právomocí hlavy štátu, resp. aktov v rámci jednotlivých právomocí prináležiacich hlave štátu, ktoré si vyžadujú kontrasignáciu. Vecný rozsah kontrasignovaných aktov je totiž jedným z faktorov determinujúcich "silu" postavenia hlavy štátu v ústavnom systéme, resp. determinujúcich rozsah autonómie hlavy štátu pri výkone jej jednotlivých právomocí. Aj napriek skutočnosti, že predmetný inštitút je v európskych štátoch veľmi rozšírený, spôsob, akým je v ústavách jednotlivých štátov vyjadrený, totožný nie je. Práve zo spôsobu ústavného vyjadrenia inštitútu kontrasignácie je súčasne možné vyvodiť aj jeho vecný rozsah. Z komparatívnej analýzy ústavných systémov vybraných európskych štátov¹¹⁾ vyplýva, že možno rozoznávať päť základných modelov ústavného vyjadrenia vecného rozsahu inštitútu kontrasignácie aktov hlavy štátu: (1) generálna klauzula,¹²⁾ (2) generálna klauzu