Niektoré aspekty zahraničných platobných prostriedkov z pohľadu anglického práva

Každý štát vo vzťahu k zahraničiu rozvíja celý rad hospodárskych, sociálnych, kultúrnych a iných stykov. Pri uskutočňovaní týchto stykov vo všetkých ich formách vstupujú ich účastníci do určitých vzťahov, ktorých objektom sú zahraničné platobné prostriedky. Právne zakotvenie vzťahov, pri ktorých dochádza k nakladaniu s týmito prostriedkami, má spravidla svoj základ v normách devízového práva. V Slovenskej republike aj v Českej republike tvorí jedno z pododvetví finančného práva.¹⁾

Pojmovo možno pojem "zahraničné platobné prostriedky" z pohľadu národnej právnej úpravy stotožniť s pojmom "peňažné prostriedky v cudzej mene", čo z pohľadu zaužívanej praxe a donedávna aj niektorých všeobecne záväzných právnych predpisov znamená syntetické vyjadrenie dvoch pojmov - valút a devíz, pričom valuty znamenajú spravidla hotovostné prostriedky v akejkoľvek inej mene než v tuzemskej (bankovky, mince). Teda pojem obsahovo v podstate totožný s pojmom "devízové prostriedky", používanom do októbra 1995 v Českej republike aj v Slovenskej republike. Devízami potom rozumieme likvidné, kedykoľvek splatné pohľadávky v cudzej mene, spravidla v podobe kreditného zostatku na účtoch v príslušnej cudzej mene, s ktorým možno nakladať prostredníctvom platobných dokumentov.

Takzvané kontinentálne ponímanie je však v mnohom odlišné od ponímania typického pre právnu úpravu predovšetkým vo Veľkej Britá nii a krajinách Commonwealthu; treba uviesť, že ani kontinentálna právna úprava nie je v tomto smere jednotná napriek pokračujúcej unifikácii v dôsledku pokračujúcej europeizácie spoločenských vzťahov od roku 1992 (Maastricht) a rozširovaní operačného priestoru pôsobenia spoločnej európskej meny (euro).

Anglickým právom n