Medzinárodná právomoc ako procesná podmienka dovolacieho konania (poznámky k rozsudku C-791/24)

JUDr. Andrea Moravčíková PhD.

Vydáno: 21. 10. 2026 13 minút čítania

Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-791/24 upriamil pozornosť predovšetkým na výklad pravidiel medzinárodnej právomoci podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj "nariadenie Brusel I bis"). Z pohľadu vnútroštátneho civilného procesu však vyvoláva aj otázku, ktorá presahuje rámec samotného výkladu práva Európskej únie. Ide o procesný postup dovolacieho súdu v situácii, keď existencia medzinárodnej právomoci ešte nebola spoľahlivo vyriešená, bola ako dovolací dôvod namietaná, no súčasne bolo potrebné zvážiť potrebu primárne posúdiť právomoc dovolacieho súdu vo veci konať. Cieľom príspevku preto nie je analyzovať hmotnoprávne závery rozsudku C-791/24, ale poukázať na procesné súvislosti nadväzujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (uznesenie sp. zn. 5 Obdo 16/2024 zo 17.6.2026) a zamyslieť sa nad otázkou, či skúmanie medzinárodnej právomoci ako procesnej podmienky musí predchádzať posudzovaniu prípustnosti dovolania.

1. Procesná dilema

Niektoré rozhodnutia neotvárajú nové hmotnoprávne otázky ani neprinášajú prelomový výklad práva Európskej únie. Ich význam spočíva v tom, že odhaľujú procesné situácie, s ktorými zákonodarca výslovne nepočítal a ktoré si vyžadujú hľadanie riešenia rešpektujúceho základné princípy civilného procesu. Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. júna 2026 vo veci C-791/24 (ďalej aj "vec C-791/24") patrí, podľa nášho názoru, práve do tejto kategórie.

Pozornosť odbornej verejnosti sa prirodzene sústreďuje predovšetkým na výklad ustanovení nariadenia Brusel I bis upravujúcich medzinárodnú právomoc. Z pohľadu vnútroštátneho civilného procesu však rozhodnutie nastoľuje inú, nemenej zaujímavú otázku. Tou nie je obsah samotného výkladu čl. 7 alebo 24 nariadenia Brusel I bis, ale procesná cesta, ktorou sa dovolací súd mohol k tomuto výkladu vôbec dopracovať.

Procesná situácia, v ktorej sa dovolací súd ocitol, bola na prvý pohľad paradoxná. Predmetom dovolacieho konania bolo uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení konania pre nedostatok medzinárodnej právomoci slovenských súdov (pričom krajský súd, naopak, dovodil právomoc súdov Slovenskej republiky). Podľa ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pritom proti takémuto rozhodnutiu dovolanie prípustné nie je, pretože nejde ani o rozhodnutie vo veci samej, ani o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí ¹⁾ (R 19/2017).

Ak by sa na vec nazeralo výlučne optikou vnútroštátnych pravidiel o prípustnosti dovolania, procesný postup dovolacieho súdu by bol zdanlivo jednoduchý – dovolanie odmietnuť bez vecného preskúmania. Takýto záver však prehliada, že v posudzovanej veci nešlo iba o otázku

Máte predplatné? Prihláste sa