Príspevok je venovaný Haagskemu Dohovoru o uznávaní a výkone cudzích rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ktorý nadobudol účinnosť pomerne nedávno, preto sa zatiaľ vo veľkej miere nedostal do aplikačnej praxe súdov. Zameriava sa na uplatnenie dohovoru, jeho pôsobnosť a predovšetkým úpravu uznávania a výkonu cudzích rozsudkov v ňom obsiahnutú. Nosnou témou príspevku sú zásady uznania a výkonu so zameraním na ustanovenia, ktoré sa v porovnaní s doterajšou právnou úpravou môžu javiť špecifické.
This article is devoted to the Hague Convention of 2019 on the Recognition and Enforcement of Foreign Judgments in Civil or Commercial Matters, which entered into force relatively recently and has therefore not yet been vastly applied by the courts. It focuses on the application of the Convention, its scope and, above all, the regulation of the recognition and enforcement of foreign judgments contained therein. The main theme of the article is the principles of recognition and enforcement, focusing on provisions that may appear specific in comparison with the existing legal regulation.
KOVÁČOVÁ, G.: Haagsky Dohovor o uznávaní a výkone cudzích rozsudkov v občianskych alebo obchodných veciach z roku 2019; Justičná revue, 77, 2025, č. 8 - 9, s. 797 - 809.
Kľúčové slová:
uznávanie rozsudkov, výkon rozsudkov, dôvody neuznania, Nariadenie Brusel Ia
Key words:
recognition of judgments, enforcement of judgments, grounds for non-recognition, Brussels Ia Regulation.
Právne predpisy/legislation:
Dohovor o uznávaní a výkone cudzích rozsudkov v občianskych alebo obchodných veciach, Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie).
Dohovor o uznávaní a výkone cudzích rozsudkov v občianskych alebo obchodných veciach
(ďalej len "Dohovor", známy tiež ako Judgments Convention), bol prijatý
zmluvnými štátmi na pôde Haagskej konferencie
medzinárodného práva súkromného (ďalej len "HKMPS") dňa 2.7.2019 a nadobudol platnosť 1.9.2023 v dôsledku prístupu Európskej únie k Dohovoru
1)
a ratifikácie Dohovoru Ukrajinou 29.8.2022. V dôsledku prístupu EÚ k Dohovoru
2)
sú ním viazané všetky jej členské štáty s výnimkou Dánska
3)
. Okrem nich Dohovor doposiaľ podpísali a ratifikovali Albánsko, Čierna Hora, Ukrajina, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, a Uruguaj, a podpísali ho Kostarika, Izrael, Rusko, Severné Macedónsko, a USA, pričom účinný je v súčasnosti mimo EÚ len vo vzťahu k Ukrajine, Uruguaju, Albánsku a Spojenému kráľovstvu.Dohovor predstavuje globálny nástroj medzinárodného práva súkromného v občianskych a obchodných veciach, ktorý upravuje uznanie a výkon cudzích rozsudkov. Neupravuje ustanovenia o priamej právomoci, ako je v obdobných právnych nástrojoch zaužívané, ale len ustanovenia o nepriamej právomoci (pozri ďalej). Dohovor taktiež neupravuje rozhodné právo. Účelom Dohovoru je predovšetkým rozšíriť prístup k spravodlivosti pre účastníkov z rôznych štátov a zabezpečiť predvídateľnosť uznávania rozhodnutí vydaných v jednom zmluvnom štáte v iných zmluvných štátoch, a tým zabrániť potrebe duplicitných súdnych konaní a v neposlednom rade znížiť náklady spojené s cezhraničným výkonom rozsudkov.
Z historického hľadiska Dohovor súvisí s
Dohovorom o dohodách o voľbe súdu
4)
(známy tiež ako Choice of Court Convention), keďže je výsledkom neúspešného procesu dojednať na pôde HKMPS globálny
duálny
dohovor, teda dohovor obsahujúci tak normy medzinárodnej právomoci, ako aj normy vzájomného uznávania a výkonu rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach.
5)
Tento proces začal už v roku 1992, ale v roku 2001, po skončení prvej časti Devätnásteho diplomatického zasadnutia HKMPS, bolo zrejmé, že pozície štátov boli stále diametrálne odlišné, pokiaľ išlo o otázky noriem právomoci, a po rade neformálnych konzultácií sa rozhodlo "zachrániť čo sa dá" a sústrediť sa na oblasť, kde bol predpoklad dohody na globálnej úrovni. Tak vznikol Dohovor o dohodách o voľbe súdu. Európske štáty však aj naďalej presadzovali, aby sa pokračovalo v diskusiách o "zvyšku" problematiky. S týmto sa nestotožnili USA, ktoré boli takpovediac demotivované neúspechom pôvodného projektu, keďže práve oni ho iniciovali. Napokon sa podarilo získať podporu USA pre nový dohovor, avšak s podmienkou, že dohovor nebude obsahovať ustanovenia o priamej právomoci.
6)
Spoločný historický pôvod oboch dohovor vysvetľuje, prečo sa mnohé ustanovenia nového dohovoru podobajú na ustanovenia Dohovoru o dohodách o voľbe súdu. Možno ich teda považovať za vzájomne doplňujúce sa. O tejto skutočnosti svedčí aj článok 5 ods. 1 písm. m) Dohovoru, ktorý umožňuje uznať rozhodnutia vydané zvoleným súdom, ktorý nespĺňa podmienky na uznanie podľa Dohovoru o voľbe súdu, keďže ten sa v zásade vzťahuje len na rozhodnutia vydané súdmi s výlučnou právomocou založenou dohodou o voľbe súdu.
7)
Dohovor však umožňuje uznanie aj tých rozhodnutí, kde vôbec nedošlo k dohode o voľbe súdu medzi účastníkmi konania. Má v tomto smere teda ďaleko širší záber.
Aj keď v súčasnosti Dohovor nemá široké uplatnenie, keďže medzi členskými štátmi EÚ navzájom sa nepoužije a okrem nich je Dohovorom zatiaľ viazaných len niekoľko štátov, očakávaním EÚ, ako aj HKMPS je, že časom by sa Dohovor mohol tešiť rovnakému úspechu ako