Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) konštatoval porušenie práva na slobodu prejavu podľa článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v prípade Trnka proti Slovenskej republike. Rozsudok sa týka hraníc politickej kritiky verejne činných osôb a posudzovania zásahov do slobody prejavu zo strany vnútroštátnych súdov.
Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil 28. mája 2026 rozsudok vo veci Trnka proti Slovenskej republike, v ktorom dospel k záveru, že Slovenská republika porušila právo sťažovateľa na slobodu prejavu garantované čl. 10 Dohovoru.
Predmetom konania boli rozhodnutia slovenských súdov, na základe ktorých bol sťažovateľ, v tom čase poslanec mestskej časti, povinný ospravedlniť sa za výroky prednesené na tlačovej konferencii venovanej problematike parkovania v Košiciach. Výroky smerovali voči vtedajšiemu primátorovi mesta. Vnútroštátne súdy zároveň sťažovateľovi uložili povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3 000 eur.
Pred podaním sťažnosti do Štrasburgu sa sťažovateľ obrátil aj na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý jeho ústavnú sťažnosť odmietol s tým, že nedošlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie ani práva na slobodu prejavu.
ESĽP zdôraznil význam politickej diskusie
ESĽP vo svojom rozhodnutí pripomenul, že sťažovateľ vystupoval ako volený zástupca občanov a jeho vyjadrenia boli súčasťou politickej diskusie o otázkach verejného záujmu. Podľa súdu si zásahy do slobody prejavu politikov a volených predstaviteľov vyžadujú obzvlášť dôsledné preskúmanie.
Súd zároveň poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej musia verejne činné osoby znášať vyššiu mieru kritiky než súkromné osoby. V posudzovanom prípade išlo o kritiku vtedajšieho primátora mesta v súvislosti s nakladaním s mestským majetkom, teda o tému nepochybne patriacu do sféry verejného záujmu.
Hodnotiace úsudky nemožno dokazovať ako skutkové tvrdenia
Osobitnú pozornosť venoval ESĽP výroku, v ktorom sťažovateľ označil primátora za „schizofrenika“. Podľa súdu by priemerný adresát v kontexte politickej debaty takýto výrok pravdepodobne nevnímal ako medicínske tvrdenie, ale skôr ako expresívnu urážku alebo hodnotiaci úsudok.
ESĽP zároveň kritizoval prístup vnútroštátnych súdov, ktoré síce formálne rozlišovali medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami, avšak v praxi od sťažovateľa požadovali preukázanie pravdivosti hodnotiacich úsudkov. Takýto prístup podľa súdu nie je zlučiteľný s ochranou slobody prejavu podľa čl. 10 Dohovoru.
Sankcie mohli mať odradzujúci účinok
Podľa ESĽP mohli uložené sankcie v podobe povinnosti ospravedlniť sa a zaplatiť finančné odškodnenie vyvolať tzv. „chilling effect“, teda odradzujúci účinok na účasť osôb vo verejnej diskusii o otázkach všeobecného záujmu.
Súd preto dospel k záveru, že slovenské súdy nepreukázali existenciu „naliehavej spoločenskej potreby“ na uprednostnenie ochrany povesti primátora pred právom sťažovateľa na slobodu prejavu. Zásah do jeho práv tak nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, čo viedlo ku konštatovaniu porušenia článku 10 Dohovoru.
Priznané odškodnenie
ESĽP priznal sťažovateľovi 3 873,28 eur z titulu majetkovej ujmy a 5 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Rozsudok prijal výbor troch sudcov a jeho vyhlásením sa rozhodnutie stalo právoplatným.
Rozsudok predstavuje ďalší významný príspevok do judikatúry ESĽP týkajúcej sa ochrany politického prejavu, hraníc kritiky verejných funkcionárov a proporcionality zásahov do slobody prejavu v demokratickej spoločnosti.