Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) v rozhodnutí z 28. mája 2026 v prípade Krátky proti Slovenskej republike zamietol sťažnosť bratov Dávida a Dominika Krátkych, ktorí namietali porušenie práv v súvislosti s podmienkami výkonu väzby a doživotného trestu odňatia slobody vo viacerých väzenských zariadeniach na Slovensku. Rozhodnutie je konečné.
Predmet sťažnosti: izolácia, kontakt s rodinou a režim vo väzení
Sťažovatelia namietali najmä spôsob ich umiestnenia vo výkone trestu, ktorý podľa nich predstavoval formu „samoväzby“. Tvrdili, že boli dlhodobo umiestnení osamote na cele, s výrazne obmedzeným sociálnym kontaktom, minimálnymi možnosťami voľnočasových aktivít a limitovaným kontaktom s rodinou.
Sťažnosť bola postavená na údajnom porušení:
- zákazu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania (čl. 3 Dohovoru),
- práva na súkromný a rodinný život (čl. 8 Dohovoru),
- zákazu diskriminácie (čl. 14 Dohovoru).
ESĽP: časť sťažnosti bola podaná oneskorene
ESĽP najskôr uznal námietku slovenskej vlády, že časť sťažnosti týkajúca sa obdobia väzby bola podaná po uplynutí zákonnej lehoty. Z tohto dôvodu sa súd zaoberal už len podmienkami výkonu doživotného trestu odňatia slobody.
Kľúčové závery Súdu: nejde o „samoväzbu“
Súd sa stotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovatelia neboli umiestnení v disciplinárnej samoväzbe, ale v režime samostatného ubytovania na celách, pričom mali zachované viaceré formy kontaktu a aktivít.
ESĽP zdôraznil najmä tieto skutočnosti:
- sťažovatelia sa mohli príležitostne stretávať s inými väzňami,
- mali pravidelný kontakt s rodinou, vrátane návštev s priamym kontaktom,
- mali možnosť neobmedzených telefonátov s rodinou a právnikmi,
- k dispozícii mali voľnočasové a vzdelávacie aktivity (telocvičňa, kultúrne miestnosti, práca s počítačom na právne štúdium),
- vo svojich celách mali prístup k televízii, rádiu, knihám a ďalším aktivitám.
Súd zároveň poukázal na to, že niektoré žiadosti o kontaktné návštevy boli individuálne zamietnuté, avšak tieto rozhodnutia samy osebe nepredstavujú porušenie č. 3 Dohovoru.
Žiadne preukázané porušenie čl. 3 Dohovoru
ESĽP konštatoval, že z predložených dôkazov nevyplýva, že by celkové podmienky výkonu trestu v období približne 2 rokov a 8 mesiacov dosiahli intenzitu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania.
Súd zároveň prihliadol na záznamy z väzenských zariadení, podľa ktorých samotní sťažovatelia opakovane deklarovali dobrý fyzický aj psychický stav.
Zamietnutie námietky diskriminácie
Rovnako bola zamietnutá aj námietka porušenia zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru. ESĽP nenašiel dôkazy, ktoré by preukazovali rozdielne zaobchádzanie na zakázanom diskriminačnom základe.
Význam rozhodnutia pre prax
Rozhodnutie potvrdzuje prístup ESĽP, podľa ktorého:
- samotné umiestnenie väzňa na cele bez spolubývajúcich automaticky neznamená „samoväzbu“,
- k porušeniu čl. 3 dochádza len pri dosiahnutí určitej intenzity izolácie a obmedzení,
- posudzovanie podmienok väzby je vždy komplexné a individuálne.