Aká dlhá môže byť súdna kontrola zákonnosti väzby, aby ešte spĺňala požiadavku „urýchleného rozhodovania“? Na túto otázku odpovedal ESĽP v troch aktuálnych prípadoch zo Slovenska. Kým v kauze Želinský a Marčák proti Slovenskej republike konštatoval porušenie Dohovoru, v prípade Horváth proti Slovenskej republike sťažnosť odmietol ako zjavne nepodloženú.
ESĽP zdôraznil, že pri preskúmavaní zákonnosti väzby zohráva kľúčovú úlohu nielen samotné rozhodovanie súdu, ale aj rýchlosť doručovania rozhodnutí. Práve prieťahy pri doručovaní boli jedným z hlavných dôvodov, pre ktoré súd v prípade Želinského a Marčáka dospel k záveru, že požiadavka urýchleného preskúmania podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru nebola splnená.
V prípade Horvátha však ESĽP prihliadol na zložitosť trestného konania, procesné návrhy samotného sťažovateľa a promptný postup Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhodol už do siedmich dní od predloženia spisu. Za týchto okolností bola celková dĺžka konania považovaná za primeranú.
Rozhodnutia prinášajú ďalšie spresnenie kritérií, podľa ktorých ESĽP posudzuje rýchlosť súdneho preskúmania väzby, a potvrdzujú, že organizačné prieťahy pri doručovaní rozhodnutí môžu byť samy osebe dôvodom na konštatovanie porušenia práva na osobnú slobodu.
Pre právnu prax ide o významné usmernenie pri hodnotení procesných lehôt a efektívnosti súdnej kontroly väzobných rozhodnutí.