Európsky súd vo svojom rozsudku uviedol, že napadnuté konanie trvá takmer 17 rokov, pričom stále nie je skončené, takže nálezy ústavného súdu nemali taký účinok, aby toto konanie urýchlili. Navyše, sumu 300 EUR, ktorú každý zo sťažovateľov dostal na vnútroštátnej úrovni, nie je podľa jeho názoru možné považovať za dostatočnú z hľadiska jeho judikatúry. Vo vzťahu k námietke vlády, že sťažovatelia mohli podať žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa Správneho súdneho poriadku a žalobu o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., európsky súd s odkazom na svoju skoršiu judikatúru uviedol, že kumulácia prostriedkov nápravy, ktorá v zásade vedie k znásobeniu súdnych konaní, svojou povahou vyvoláva všeobecné pochybnosti o ich celkovej účinnosti. Aj pri zohľadnení legislatívnych zmien, ktoré sa týkali žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy, európsky súd poznamenal, že tieto nadobudli účinnosť až 1. júla 2016, kedy už došlo k porušeniu práva sťažovateľov na prerokovanie veci v primeranej lehote a samotný preventívny prostriedok nápravy nemohol poskytnúť primerané zadosťučinenie. Správna žaloba na urýchlenie konania podľa nového Správneho súdneho poriadku však poskytuje výlučne takýto typ zadosťučinenia. Podľa európskeho súdu, vzhľadom na dĺžku reštitučného konania nemožno od sťažovateľov očakávať, že podajú ešte ďalšiu žalobu, a to žalobu o náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti štátu, pretože by to pre nich bolo neprimerane zaťažujúce s prihliadnutím na následnú dĺžku tohto konania a ďalšie právne náklady a výdavky. Berúc do úvahy celkovú dĺžku reštitučného konania, európsky súd konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru.
Čo sa týka spravodlivého zadosťučinenia, európsky súd priznal každému zo sťažovateľov 7 500 eur za nemajetkovú ujmu a 250 eur za trovy a náklady.
