Miestokráľ a audiencie v koloniálnom Peru (postavenie a činnosť dvoch vrcholných orgánov španielskej správy v Amerike 16. - 19. storočia na príklade stavu v miestokráľovstve Peru)

Španielska koloniálna nadvláda nad rôznymi časťami Ameriky sa začala slávnou Kolumbovou výpravou v roku 1492 a skončila stratou Kuby a Portorika vo vojne Španielska so Spojenými štátmi americkými v roku 1898. Vrcholné obdobie španielskej moci na americkom kontinente trvalo od prvej polovice 16. storočia do začiatku 19. storočia. V tomto období Španielsko ovládalo väčšinu územia Strednej a Južnej Ameriky i časť dnešného teritória Spojených štátov amerických. Tieto územia označovali Španieli v koloniálnom období - spolu s Filipínami a niektorými tichomorskými ostrovmi - ako Indie ().¹⁾ Správu tohto impéria považovaného za vlastníctvo kastílskeho kráľa²⁾ zabezpečovala sústava koloniálnych orgánov a inštitúcií.

Štruktúru španielskej koloniálnej správy od 16. storočia do začiatku 19. storočia tvorili orgány ústrednej správy sídliace v Španielsku a orgány sídliace v kolóniách. Najvyššou územnosprávnou jednotkou v rámci španielskej koloniálnej ríše bolo miestokráľovstvo. Ako prvé bolo v roku 1535 založené miestokráľovstvo Nové Španielsko (Nueva Espana) so sídlom v Mexiku. O sedem rokov neskôr zriadil španielsky kráľ Carlos I.³⁾ miestokráľovstvo Peru, ktorého hlavným mestom bola peruánska Lima. Ďalšie dve miestokráľovstvá v španielskej Amerike - Nová Granada () a Río de la Plata - vznikli až v 18. storočí. Na čele každého miestokráľovstva stál miestokráľ () - zástupca španielskeho kráľa. Miestokráli boli najvyššie postavenými úradníkmi v španielskej Amerike. Moc týchto vysokých hodnostárov však v rámci komplikovaného systému bŕzd a protiváh obmedzovali právomoci iných koloniálnych inštitúcií. Najvýznamnejšími z nich boli - kolegiátne orgány so súdnymi, administratívnymi i ďalšími právomocami.

Tento článok je venovaný postaveniu a činnosti oboch týchto vrcholných orgánov koloniálnej správy španielskej Ameriky v období 16. až 19. storočia. Štruktúra i právomoci správnych orgánov boli vo všetkých miestokráľovstvách španielskych Indií - napriek existencii určitých miestnych odlišností - v zásade jednotné. To platí aj pre inštitúcie miestokráľa a . Ich postavenie, právomoci a fungovanie si v tomto článku priblížime na príklade situácie v miestokráľovstve Peru.

Miestokráľovstvo Peru, ktoré v roku 1542 zriadil španielsky kráľ Carlos I.,⁴⁾ bolo vďaka svojmu nerastnému bohatstvu považované za najcennejšiu z amerických dŕžav španielskej koruny.⁵⁾ Hlavným mestom miestokráľovstva a sídlom jeho miestokráľa bola Lima. Okrem dnešného Peru k nemu patrila Panama a celé územie Južnej Ameriky s výnimkou Brazílie, Guayán, Venezuely a niektorých nekolonizovaných teritórií (napr. Patagónia, časť Amazónie a pod.). V 18. storočí sa po vzniku miestokráľovstiev Nová Granada a Rio de la Plata zredukovalo jeho teritórium približne na územie dnešného Peru a Chile. Po vypuknutí bojov obyvateľov Latinskej Ameriky za nezávislosť od Španielska začiatkom 19. storočia zostávalo miestokráľovstvo Peru relatívne dlho baštou španielskej moci v Južnej Amerike. Zaniklo po víťazstve bojovníkov za nezávislosť v dvadsiatych rokoch 19. storočia, keď ho nahradila nezávislá Peruánska republika.

Úrad miestokráľa () existoval v Španielsku už pred Ameriky. V Aragónskom kráľovstve menovali miestokráľov, aby vládli talianskym štátom patriacim Aragónsku na začiatku 15. storočia. Tento úrad zavedený kráľmi Aragónska sa ukázal byť veľmi užitočným pre nadvládu nad vzdialenými španielskymi kolóniami.⁶⁾ Titul miestokráľa bol udelený už Krištofovi Kolumbovi "pre všetky ostrovy a pevninu, ktoré objaví a získa".⁷⁾ Katolícki králi⁸⁾ Isabel Kastílska a Fernando Aragónsky však ešte pred koncom 15. storočia začali odbúravať Kolumbove výsady a pred jeho štvrtou výpravou v roku 1502 mu titul miestokráľa nepotvrdili. V oklieštenej podobe ho kráľ Fernando Aragónsky priznal v roku 1511 Kolumbovmu synovi Diegovi, a to pre ostrovy, ktoré Kolumbus sám objavil. Zriadenie úradov miestokráľa v Mexiku v roku 1535 a v Peru v roku 1542 však už bolo kvalitatívne niečím odlišným. Nemalo už charakter feudálneho privilégia, ale jeho cieľom bolo posilnenie kráľovského absolutizmu v koloniálnej správe, pričom predstavovalo vyvrcholenie procesu vytvárania štátnej, z metropoly riadenej administratívy v zámorských kolóniách.⁹⁾

z roku 1680,¹⁰⁾ ktorá sa postaveniu miestokráľov v španielskej Am